BRATISLAVA - Slovenská spoločnosť je po 30 rokoch od Nežnej revolúcie vyspelejšia, no má stále viacero neduhov. Jeden z najškodlivejších je pomerne široká akceptácia korupcie. V rozhovore to uviedol politológ Pavol Baboš z Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý vedie projekt skúmajúci postoje k demokracii. Vysvetľuje tiež, prečo sa obáva o budúce smerovanie spoločnosti.
Je spoločnosť dnes taká, ako si ju želali ľudia na námestiach v Novembri? Prečo?
Do veľkej miery nie. Hlavný dôvod je, že väčšina ľudí poriadne nevedela, čo presne môže očakávať od demokratického režimu, ale tiež od trhového hospodárstva, ktoré nahradilo centrálne plánovanie. Pre bežných ľudí sú tieto dve veci – spôsob spravovania spoločnosti a spôsob spravovania ekonomiky – stále úzko prepojené a v podstate neoddeliteľné. Preto sa aj v našich výskumoch často stretávame s tým, že na demokracii ľudia vyzdvihujú slobodu, ale za najväčšie sklamania označujú práve zmeny v ekonomickej oblasti od zmeny štruktúry priemyslu (krach fabrík a úpadok poľnohospodárstva) po prideľovanie bytov.
Voľby sú slobodné, je tu sloboda prejavu. Je niečo, čo sa podľa vás nepodarilo a na čo dnes doplácame?
Pokiaľ ide o demokratický režim a pravidlá, ktorými sa spoločnosť riadi, nedokázali sme udržať súlad medzi tzv. tvrdými a mäkkými normami. Písané pravidlá, napríklad zákony, máme v podstate na svetovej úrovni, v mnohých oblastiach sme inšpiráciou aj pre iné krajiny, v minulosti napríklad infozákon. Lenže zaostávame vo veciach, ako je politická kultúra, rešpekt k menšinám, zodpovednosť politikov za zlé rozhodnutia, aj keby boli bez ekonomických dôsledkov. To sú veci, ktoré nemôžeme dať do zákonov, napríklad, že klamať sa nepatrí. V Estónsku odstúpila v októbri ministerka, pretože, ak to zjednoduším, v parlamentnej debate klamala a prišli jej na to. U nás si vysokí politickí predstavitelia píšu priateľské správy s mafiánmi, a nepovažujú to za problém.
Spoločnosť sa za 30 rokov posunula, má dnes ešte nejaké neduhy spred Novembra?
Áno, viacero, a jeden z najškodlivejších je pomerne široká akceptácia korupcie. Hoci je nutné uznať, že v boji proti korupcii sa na Slovensku za uplynulé roky urobilo veľa a to, čo je odmietané, je úplatkárstvo. Avšak v spoločnosti sú stále pomerne akceptované iné druhy korupcie – rodinkárstvo či politická patronáž. Teda keď premiér dá z rezervy starostom z vlastnej strany, ale iným nie, respektíve menej. Ďalším neduhom je rešpekt k menšinám. Podľa prieskumov Focusu pre náš projekt je to najhoršie vnímaná dimenzia liberálnej demokracie. Inými slovami, viac ľudí uznáva dôležitosť slobodných médií, nezávislej justície či napríklad práv opozície kritizovať vládu než práva menšín. Nemusí ísť pritom len o menšiny národnostné či sexuálne, ale aj ľudí so zdravotným postihnutím. Z nášho výskumu sa pritom ukazuje, že to má pôvod v minulom režime, ktorý sa snažil presadzovať uniformitu, a ak nie rovno zakazoval, tak potieral inakosť rôzneho charakteru.
Sme dnes vyspelejšia spoločnosť? Ak nie, prečo? Ak áno, v čom?
Myslím si, že áno. Ak odhliadneme od technologickej vyspelosti, čo je samozrejmosť, tak si myslím, že aj spoločensky sme vo väčšine ohľadov vyspelejší. Hoci z obdobia spred roku 1989 nemáme také kvalitné a na informácie bohaté prieskumy hodnôt ako dnes, aby sme to mohli porovnať a vyčísliť na percentá. No už od 90. rokov je naša spoločnosť mapovaná pravidelne a v mnohých oblastiach vidíme napredovanie. Dnes sme tolerantnejší k rómskej menšine, mnohé slobody si viac vážime.
V nedávnom období možno sledovať aj zvyšovanie povedomia o environmentálnych problémoch. Avšak niektoré sociologické údaje hovoria aj o istom negatíve, a to je úbytok angažovania sa ľudí v rámci občianskej spoločnosti. Kontinuálne klesá počet ľudí, ktorí sú aktívni alebo pasívni členovia odborov, mimovládnych organizácií, profesijných zoskupení či rôznych voľnočasových spolkov. Aktívna občianska spoločnosť je pritom tradične považovaná za znak zdravej či kvalitnej demokracie.
Spoločnosť sa stále mení, aj každými voľbami. Kam podľa vás smeruje?
Možno tá prvá veta bude trochu obšírnejšia, ale skúsim to takto. Spoločnosť sa mení, čo dáva impulz politickým elitám, aby aj ony menili svoju komunikáciu a ciele. No treba si uvedomiť, že ten vzťah je vzájomný a politici do veľkej miery spätne spoločnosť formujú. A dokonca by som sa priklonil k tomu, že ten vplyv je ešte väčší smerom od politikov k ľuďom.
A preto sa obávam o budúce smerovanie. Dnes prevládajú na Slovensku politické sily, ktoré demokraciu nevnímajú cez hodnoty, ale skôr technicky a procesne. Teda uznávajú slobodné voľby, ale už napríklad nedokážu akceptovať, že slobodné rozhodnutie vo voľbách si vyžaduje informovaného voliča, a jednou z dôležitých informácií môže byť napríklad aj vývoj politických preferencií. Lenže tie by väčšina v parlamente najradšej zakázala publikovať na 50 dní pred voľbami.
Je to len jeden aktuálny príklad, ale ilustruje ten podstatný rozdiel medzi tým, že na jednej strane demokratický režim nikto nespochybňuje, ale na strane druhej si politici do dôsledkov neuvedomujú, že kvalitná demokracia, to nie sú zďaleka iba voľby raz za štyri roky. A ak takto (ne)hodnotovo nastavení politici budú naberať na sile, obávam sa, že sa bude ďalej podkopávať demokracia u nás.
Za 30 rokov sme mali viacero protestov v uliciach, najväčšie boli pre Gorilu, a ešte masívnejší charakter mali tie po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Videli ste tam nejaké paralely s Novembrom? Aké?
Ako prvé sa hneď núkajú paralely s veľkosťou, keďže išlo o najpočetnejšie protesty od roku 1989. No vyzdvihol by som aj ďalšie dve. Po prvé išlo o relatívne pokojné, teda nenásilné protesty. Po druhé zdrojom nespokojnosti v oboch prípadoch bol spôsob, alebo nazvime to systém vládnutia. Lebo aj keď sa požiadavky protestujúcich personalizovali vo forme volania po odstúpení vybraných funkcionárov, dá sa povedať, že hlbším koreňom bola nespokojnosť so spôsobom, akým vládnuca vrstva spravovala štát. A tá nespokojnosť dokázala spojiť rôzne hodnotové aj socio-ekonomické vrstvy a triedy spoločnosti. To je niečo, čo protesty či štrajky medzi rokmi 1989 a 2018 nedokázali. Inými slovami, po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej to neboli len študenti či nejaká bratislavská kaviareň, ale protestovali lesníci, farmári, ľudia na severe aj na východe Slovenska.
