Režisér a scenárista Eli Roth už od dávna hľadá spôsoby, ako ľudí najlepšie vydesiť. Na rozdiel od ostatných režisérov s podobným tvorivím zameraním však dobre vie, že skutočné príbehy a ich svedectvo o temných zákutiach ľudskej duše sú často oveľa desivejšie ako monštrá a strašiaci. Vo svojom filmovom debute pretvoril agentúrne správy o baktériach požierajúcich ľudské tkanivo v hrozný krvavý kúpeľ a obeťou smrtiaceho vírusu sa stávajú niekoľkí mladí rekreanti. Vo filme Hostel z produkcie Lions Gate Films sa opäť necháva inšpirovať skutočnými udalosťami – a tentoraz je výsledok jeho úsilia ešte oveľa znepokojujúcejší.
Základ námetu sa zrodil počas jednej nočnej debaty Rotha s jeho kamarátom Harrym Knowlesom, ktorý má na starosti stránky Aintitcoolnews.com. „Bavili sme sa o tom, čo najodpornejšie sa dá nájsť na internete,“ spomína Roth. „Niečo, čo je ešte hnusnejšie ako klasická zoofília, úrazy pri skateboardingu alebo tie dve klasické Japonky, ktoré si vo vani navzájom zvracajú do úst.“
Knowles si spomenul, že narazil na niečo tak desivé, že sa mu o tom ani nechce hovoriť, čo Rotha ešte viac navnadilo. Nakoniec však Rothovi internetovú adresu tejto stránky predsa len poslal a Roth na nej objavil niečo, čo ho šokovalo oveľa viac, ako si vedel predstaviť – ponuku thajských „obchodníkov“, ktorí založili svoj biznis na vzrušujúcom pocite z vraždy. Za 10 000 dolárov každého záujemcu privedú do miestnosti, dostane nabitú pištol a poskytnú mu človeka, ktorého môžu zabiť.
„Okamžite sa mi z toho zvihol žalúdok,“ hovorí Roth. „Ale zároveň to na mňa pôsobilo veľmi reálne. Ľudia sú dobytok. V tom, čo by dokázali urobiť niekomu inému pre vlastné potešenie, neexistujú žiadne hranice, a to je na tom to najdesivejšie. Táto téma ma vždy zaujímala.“
Podľa tvrdenia na stránke je v Thajsku tento obchod úplne legálny, lebo obete idú v ústrety svojmu osudu dobrovoľne. Boli to ľudia z chudobných rodín, ktorých rodiny umierali hladom, a oni mohli týmto sebaobetovaním zarobiť dostatok peňazí na to, aby rodina mohla prežiť. „Stránka vyvolala dojem, že budúci vrahovia sú vlastne dobrosrdeční ľudia, ktorí svojou úlohou v tejto bizarnej schéme preukazujú obetiam službu,“ hovorí Roth.
Rotha objav tak rozrušil, že na túto tému ihneď začal pripravovať dokumentárny film. Elán však rýchlo vystriedali úvahy nad tým, aké nebezpečie by so sebou mohlo priniesť odhalenie pravdy . „Keby som naozaj našiel niekoho, kto je napojený na organizáciu, ktorá zarába na vraždách, ako dlho by rozmýšľali o tom, že kedy tiež mňa odstránia ?“ hovorí režisér. Vzhľadom k pochybnostiam, či by dokázal dokument nakrútiť bez vážneho ohrozenia vlastného života, sa tejto myšlienky vzdal.
Medzitým sa objavil v kinách jeho celovečerný debut Cabin Fever, ktorý zarobil po celom svete viac ako 100 miliónov dolárov a stal sa komerčne nejúspešnejším filmom z produkcie Lions Gate Films roku 2003. Rotha čakala lavína stretnutí s ľuďmi z Hollywoodu, medzi ktorými boli tiež producenti remaku Texaského masakru motorovou pílou Mike Fleiss a Chris Briggs. Obaja chceli nakrútiť horor s názvom Hostel, ktorý by sa zaoberal mladými turistami, ktorí cestujú po Európe. „Rovnako akoChris a Mike som počas štúdia na vysokej škole často chodieval na vandrovky a všetkým sa nám veľmi páčila predstava hororu, ktorý by sa odohrával v prostredí, aké sme na plátne nevideli už od Amerického vlkodlaka v Londýne,“ hovorí Roth. „Okrem názvu a prostredia sme ale nemali vôbec nič.“
Nasledujúce dva roky projekt driemal, ale potom Rotha napadla spásonosná myšlienka: prečo by Hostel nemohol byť filmom o obludnom thajskom biznise? Predstavoval si, že by sa film nakrúcal na Slovensku – v zemi, ktorá leží dostatočne blízko pri obvyklých destináciách zámorských turistov (Paríža, Amsterdamu a Španielska), ale zároveň mimo väčšiny turistických ciest. Keď do tohto prostredia vmontoval dvoch nevinných amerických turistov, ktorí sa ocitnú vo svete organizovaného mučenia a vraždenia, vedel, že má príbeh.
V tejto dobe sa Roth chystal nadviazať na úspech Cabin Fever a rozhodoval sa medzi niekoľkými filmovými projektami. Vzhľadom k tomu, že sa dlho nevedel rozhodnúť, rozhodol sa požiadať o radu svojho kamaráta Quentina Tarantina. Keď mu vyrozprával dejovú líniu, ktorá ho napadla pre Hostel, Tarantino začal šalieť. „Quentin je pomerne živý človek, ale takto nadšeného som ho ešte nevidel. Začal vykrikovať niečo ako: ‚Do prdele! Toto musíš napísať! To je najdesivejší námet na horor, aký som počul za posledných pár rokov! Zabudni na všetko, čo máš kde rozpracované, a OKAMŽITE začni!‘“
Roth sa nechal strhnúť Tarantinovým zápalom – odpojil telefón, odstavil e-mail, zatvoril sa vo svojej pracovni a začal zúrivo písať scenár. „Keď som pár dní nevedel ako ďalej, zavolal som Quentinovi a on ma uistil, že idem správnou cestou alebo mi pomohol ako mám pokračovať,“ spomína Roth. „Bolo úžasné mať poradcu i pokusného králika niekoho ako Quentina. Písal som skoro 20 stránok denne. Nemohol som prestať.“
Tri týždne po rozhovore s Tarantinom ukázal Roth hotovú pracovnú verziu scenára Boazi Yakinovi a Scottu Spiegelovi, svojim dvom partnerom v produkčnej spoločnosti Raw Nerve. „Boaz a Scott boli nadšení a prispeli výbornými nápadmi,“ hovorí Roth. „Po dlhých mesiacoch hľadania vhodného spoločného projektu sme vedeli, že ho konečne máme.“
Upravený scénar potom Roth ukázal Tarantinovi, ktorý si ho obľúbil tak, že sa ihneď rozhodol zaštítiť Hostel svojím menom a pripojil sa k produkcii ako vedúcí výroby. „Eli našiel spôsob, ako posunúť hranice. Nič podobné ešte nikdy nikto nevidel.“
Nakoniec prispeli svojimi nápadmi i producenti Mike Fleiss a Chris Briggs a scenár, ktorý sa teraz stal ešte desivejším, bol pripravený k nafilmovaniu. Dynamický vývoj práce na scenári filmárov inšpiroval k tomu, aby sa čo najskôr začalo nakrúcať. Počas mesiaca boli v Prahe zriadené kancelárie produkcie.
Do hlavných úloh Paxtona a Joshe, kamarátov z vysokej školy, bolli obsadení americkí herci Jay Hernandez (Svetlá piatkovej noci, Okrsok 49, Torque: Ohnivá guľa) a Derek Richardson (Blbý a ešte blbejší: Ako Harry stretol Lloyda). Vzhľadom k tomu, že scenár počítal s postavami, ktoré nehovorili dokonalou angličtinou, mohol obsadiť ostatné úlohy českými herci (s výnimkou islandského herca Eythora Gudjonssona, ktorého Roth stretol počas propagačných akcií súvisiacich s Cabin Fever). K českým hercom, ktorí sa objavia na plátne, patrí okrem iných Jan Vlasák a Barbara Nedeljáková.
Českí herci sa potešili možnosti zahrať si významnejšie úlohy ako v iných amerických filmoch, kde sa ich pôsobenie väčšinou obmedzovalo na krátke vstupy. „Väčšina amerických filmov, ktoré sa nakrúcajú v Prahe, je obsadená americkými či britskými hercami a pre Čechov obyčajne ostanú len krátke šteky. A naviac sú obyčajne predabovaní,“ Nedeljáková. „V Hosteli sme sa ale nemuseli snažiť hrať Američanov. Hrali sme Európanov, takže sme mohli byť sami sebou.“
Roth chcel vo filme zachovať autentickú európsku vizuálnu atmosféru, preto najal ako kameramana Milana Chadimu, ktorý bol nedávno pomocným kameramanom na filme Terryho Gilliama Kliatba bratov Grimmovcov. „Naliehal som naňho, aby nechal film nakrútiť niekym z Európy, pretože títo ľudia vidia veci trochu inakšie. Majú už z podstaty trošku poetickejší štyl,“ hovorí Tarantino.
Roth a Chadima spolupracovali s hlavným výtvarníkom Francom Carbonom, s ktorým Roth nakrútil už Cabin Fever, aby spoločne vytvorili veselú, optimistickú atmosféru, ktorá sa pomaly zmení v pochmúrnu nočnú múru, v ktorej je jediným výrazným odtieňom farba krvi. Filmári opatrne vybrali farebný tón a vizuálny štýl každej scény, pri čom sa nechali inšpirovať morbidnými fotografiami Joela Petera Witkina a temnými krátkymi filmami bratov Quayových (Street of Crocodiles).
Aby bola vizuálna podoba filmu čo najautentickejšia, film bol natočený kompletne mimo štúdia. Počas 40 denného nakrúcania si filmári prezreli celkom 30 lokácií, ku ktorým patril aj Český Krumlov alebo pivnica jedného oddelenia bohunickej psychiatrickej liečebne, ktorá bola postavená v roku 1915.
Už počas nakrúcania bolo Rothovi jasné, že Hostel bude istým tvorčím odklonom od žánru, ktorý si skúsil v Cabin Fever. „Nechcel som nakrútiť ďalšiu hororovú komédiu,“ hovorí režisér. „Chcel som, aby to bol skutočný a čistokrvný horor – taký, ktorý veselo začína, ale stáva sa temnejším a temnejším a neskôr sa už nepozerá späť, aby na diváka vyzývavo zamrkal.“
Zatiaľ čo pri Cabin Fever sa Roth nechal inšpirovať americkými horormi zo 70. rokov, v Hosteli sa chcel priblížiť ázijskému a juhokórejskému hororu – a to i napriek tomu, že s prácou mladých ázijských majstrov ako Hideo Nakata, Park Chan-Wook alebo Takashi Miike sa prvýkrát stretol na svetových festivaloch, na ktorých bol v súvislosti s propagáciou Cabin Fever. „Otvoril sa mi úplne nový svet ázijského filmu, o ktorého existencii som ani nevedel. Bol som tým úplne paralyzovaný,“ hovorí režisér. „Ich horory sú oveľa kreativnejšie, znepokojujúcejšie a efektívnejšie ako čokoľvek, čo vyprodukovala Amerika. Začal som sa pozerať na všetky ázijské i juhokórejské filmy, ku ktorým som sa dostal.“
Ako svoju hlavnú inšpiráciu uvádza Miikeho Audition, Parkovu Sympathy for Mr. Vengeance a staršie filmy ako Sluizerovo Záhadné zmiznutie alebo Hardyho The Wicker Man. Tvorba Miikeho mu tak učarovala , že preňho dokonca napísal v Hosteli úlohu a cítil sa veľmi poctený, keď kultovný japonský režisér jeho ponuku prijal a priletel až do Prahy, aby mohol zahrať svoju úlohu.
Nič neskrývajúci a veľmi znepokojujúci film Hostel sa chystá potvrdiť Rothovu pozíciu zaujímavého režiséra, ktorý je pripravený zamieriť na vrchol tvorcov moderného hororu. Rovnako ako jeho ázijskí kolegovia, zámerne posunuje hranice žánru, aby v ňom našiel pravý a nefalšovaný teror. „Režiséri ako Miike alebo Park posúvajú hranice už dlhé roky,“ hovorí Roth. „A to bolo mojím cieľom už od začiatku. Myslím si, že Hostel prekvapí i najzanietenejších fanúšikov tohto žánru.“
Základ námetu sa zrodil počas jednej nočnej debaty Rotha s jeho kamarátom Harrym Knowlesom, ktorý má na starosti stránky Aintitcoolnews.com. „Bavili sme sa o tom, čo najodpornejšie sa dá nájsť na internete,“ spomína Roth. „Niečo, čo je ešte hnusnejšie ako klasická zoofília, úrazy pri skateboardingu alebo tie dve klasické Japonky, ktoré si vo vani navzájom zvracajú do úst.“
Knowles si spomenul, že narazil na niečo tak desivé, že sa mu o tom ani nechce hovoriť, čo Rotha ešte viac navnadilo. Nakoniec však Rothovi internetovú adresu tejto stránky predsa len poslal a Roth na nej objavil niečo, čo ho šokovalo oveľa viac, ako si vedel predstaviť – ponuku thajských „obchodníkov“, ktorí založili svoj biznis na vzrušujúcom pocite z vraždy. Za 10 000 dolárov každého záujemcu privedú do miestnosti, dostane nabitú pištol a poskytnú mu človeka, ktorého môžu zabiť.
„Okamžite sa mi z toho zvihol žalúdok,“ hovorí Roth. „Ale zároveň to na mňa pôsobilo veľmi reálne. Ľudia sú dobytok. V tom, čo by dokázali urobiť niekomu inému pre vlastné potešenie, neexistujú žiadne hranice, a to je na tom to najdesivejšie. Táto téma ma vždy zaujímala.“
Podľa tvrdenia na stránke je v Thajsku tento obchod úplne legálny, lebo obete idú v ústrety svojmu osudu dobrovoľne. Boli to ľudia z chudobných rodín, ktorých rodiny umierali hladom, a oni mohli týmto sebaobetovaním zarobiť dostatok peňazí na to, aby rodina mohla prežiť. „Stránka vyvolala dojem, že budúci vrahovia sú vlastne dobrosrdeční ľudia, ktorí svojou úlohou v tejto bizarnej schéme preukazujú obetiam službu,“ hovorí Roth.
Rotha objav tak rozrušil, že na túto tému ihneď začal pripravovať dokumentárny film. Elán však rýchlo vystriedali úvahy nad tým, aké nebezpečie by so sebou mohlo priniesť odhalenie pravdy . „Keby som naozaj našiel niekoho, kto je napojený na organizáciu, ktorá zarába na vraždách, ako dlho by rozmýšľali o tom, že kedy tiež mňa odstránia ?“ hovorí režisér. Vzhľadom k pochybnostiam, či by dokázal dokument nakrútiť bez vážneho ohrozenia vlastného života, sa tejto myšlienky vzdal.
Medzitým sa objavil v kinách jeho celovečerný debut Cabin Fever, ktorý zarobil po celom svete viac ako 100 miliónov dolárov a stal sa komerčne nejúspešnejším filmom z produkcie Lions Gate Films roku 2003. Rotha čakala lavína stretnutí s ľuďmi z Hollywoodu, medzi ktorými boli tiež producenti remaku Texaského masakru motorovou pílou Mike Fleiss a Chris Briggs. Obaja chceli nakrútiť horor s názvom Hostel, ktorý by sa zaoberal mladými turistami, ktorí cestujú po Európe. „Rovnako akoChris a Mike som počas štúdia na vysokej škole často chodieval na vandrovky a všetkým sa nám veľmi páčila predstava hororu, ktorý by sa odohrával v prostredí, aké sme na plátne nevideli už od Amerického vlkodlaka v Londýne,“ hovorí Roth. „Okrem názvu a prostredia sme ale nemali vôbec nič.“
Nasledujúce dva roky projekt driemal, ale potom Rotha napadla spásonosná myšlienka: prečo by Hostel nemohol byť filmom o obludnom thajskom biznise? Predstavoval si, že by sa film nakrúcal na Slovensku – v zemi, ktorá leží dostatočne blízko pri obvyklých destináciách zámorských turistov (Paríža, Amsterdamu a Španielska), ale zároveň mimo väčšiny turistických ciest. Keď do tohto prostredia vmontoval dvoch nevinných amerických turistov, ktorí sa ocitnú vo svete organizovaného mučenia a vraždenia, vedel, že má príbeh.
V tejto dobe sa Roth chystal nadviazať na úspech Cabin Fever a rozhodoval sa medzi niekoľkými filmovými projektami. Vzhľadom k tomu, že sa dlho nevedel rozhodnúť, rozhodol sa požiadať o radu svojho kamaráta Quentina Tarantina. Keď mu vyrozprával dejovú líniu, ktorá ho napadla pre Hostel, Tarantino začal šalieť. „Quentin je pomerne živý človek, ale takto nadšeného som ho ešte nevidel. Začal vykrikovať niečo ako: ‚Do prdele! Toto musíš napísať! To je najdesivejší námet na horor, aký som počul za posledných pár rokov! Zabudni na všetko, čo máš kde rozpracované, a OKAMŽITE začni!‘“
Roth sa nechal strhnúť Tarantinovým zápalom – odpojil telefón, odstavil e-mail, zatvoril sa vo svojej pracovni a začal zúrivo písať scenár. „Keď som pár dní nevedel ako ďalej, zavolal som Quentinovi a on ma uistil, že idem správnou cestou alebo mi pomohol ako mám pokračovať,“ spomína Roth. „Bolo úžasné mať poradcu i pokusného králika niekoho ako Quentina. Písal som skoro 20 stránok denne. Nemohol som prestať.“
Tri týždne po rozhovore s Tarantinom ukázal Roth hotovú pracovnú verziu scenára Boazi Yakinovi a Scottu Spiegelovi, svojim dvom partnerom v produkčnej spoločnosti Raw Nerve. „Boaz a Scott boli nadšení a prispeli výbornými nápadmi,“ hovorí Roth. „Po dlhých mesiacoch hľadania vhodného spoločného projektu sme vedeli, že ho konečne máme.“
Upravený scénar potom Roth ukázal Tarantinovi, ktorý si ho obľúbil tak, že sa ihneď rozhodol zaštítiť Hostel svojím menom a pripojil sa k produkcii ako vedúcí výroby. „Eli našiel spôsob, ako posunúť hranice. Nič podobné ešte nikdy nikto nevidel.“
Nakoniec prispeli svojimi nápadmi i producenti Mike Fleiss a Chris Briggs a scenár, ktorý sa teraz stal ešte desivejším, bol pripravený k nafilmovaniu. Dynamický vývoj práce na scenári filmárov inšpiroval k tomu, aby sa čo najskôr začalo nakrúcať. Počas mesiaca boli v Prahe zriadené kancelárie produkcie.
Do hlavných úloh Paxtona a Joshe, kamarátov z vysokej školy, bolli obsadení americkí herci Jay Hernandez (Svetlá piatkovej noci, Okrsok 49, Torque: Ohnivá guľa) a Derek Richardson (Blbý a ešte blbejší: Ako Harry stretol Lloyda). Vzhľadom k tomu, že scenár počítal s postavami, ktoré nehovorili dokonalou angličtinou, mohol obsadiť ostatné úlohy českými herci (s výnimkou islandského herca Eythora Gudjonssona, ktorého Roth stretol počas propagačných akcií súvisiacich s Cabin Fever). K českým hercom, ktorí sa objavia na plátne, patrí okrem iných Jan Vlasák a Barbara Nedeljáková.
Českí herci sa potešili možnosti zahrať si významnejšie úlohy ako v iných amerických filmoch, kde sa ich pôsobenie väčšinou obmedzovalo na krátke vstupy. „Väčšina amerických filmov, ktoré sa nakrúcajú v Prahe, je obsadená americkými či britskými hercami a pre Čechov obyčajne ostanú len krátke šteky. A naviac sú obyčajne predabovaní,“ Nedeljáková. „V Hosteli sme sa ale nemuseli snažiť hrať Američanov. Hrali sme Európanov, takže sme mohli byť sami sebou.“
Roth chcel vo filme zachovať autentickú európsku vizuálnu atmosféru, preto najal ako kameramana Milana Chadimu, ktorý bol nedávno pomocným kameramanom na filme Terryho Gilliama Kliatba bratov Grimmovcov. „Naliehal som naňho, aby nechal film nakrútiť niekym z Európy, pretože títo ľudia vidia veci trochu inakšie. Majú už z podstaty trošku poetickejší štyl,“ hovorí Tarantino.
Roth a Chadima spolupracovali s hlavným výtvarníkom Francom Carbonom, s ktorým Roth nakrútil už Cabin Fever, aby spoločne vytvorili veselú, optimistickú atmosféru, ktorá sa pomaly zmení v pochmúrnu nočnú múru, v ktorej je jediným výrazným odtieňom farba krvi. Filmári opatrne vybrali farebný tón a vizuálny štýl každej scény, pri čom sa nechali inšpirovať morbidnými fotografiami Joela Petera Witkina a temnými krátkymi filmami bratov Quayových (Street of Crocodiles).
Aby bola vizuálna podoba filmu čo najautentickejšia, film bol natočený kompletne mimo štúdia. Počas 40 denného nakrúcania si filmári prezreli celkom 30 lokácií, ku ktorým patril aj Český Krumlov alebo pivnica jedného oddelenia bohunickej psychiatrickej liečebne, ktorá bola postavená v roku 1915.
Už počas nakrúcania bolo Rothovi jasné, že Hostel bude istým tvorčím odklonom od žánru, ktorý si skúsil v Cabin Fever. „Nechcel som nakrútiť ďalšiu hororovú komédiu,“ hovorí režisér. „Chcel som, aby to bol skutočný a čistokrvný horor – taký, ktorý veselo začína, ale stáva sa temnejším a temnejším a neskôr sa už nepozerá späť, aby na diváka vyzývavo zamrkal.“
Zatiaľ čo pri Cabin Fever sa Roth nechal inšpirovať americkými horormi zo 70. rokov, v Hosteli sa chcel priblížiť ázijskému a juhokórejskému hororu – a to i napriek tomu, že s prácou mladých ázijských majstrov ako Hideo Nakata, Park Chan-Wook alebo Takashi Miike sa prvýkrát stretol na svetových festivaloch, na ktorých bol v súvislosti s propagáciou Cabin Fever. „Otvoril sa mi úplne nový svet ázijského filmu, o ktorého existencii som ani nevedel. Bol som tým úplne paralyzovaný,“ hovorí režisér. „Ich horory sú oveľa kreativnejšie, znepokojujúcejšie a efektívnejšie ako čokoľvek, čo vyprodukovala Amerika. Začal som sa pozerať na všetky ázijské i juhokórejské filmy, ku ktorým som sa dostal.“
Ako svoju hlavnú inšpiráciu uvádza Miikeho Audition, Parkovu Sympathy for Mr. Vengeance a staršie filmy ako Sluizerovo Záhadné zmiznutie alebo Hardyho The Wicker Man. Tvorba Miikeho mu tak učarovala , že preňho dokonca napísal v Hosteli úlohu a cítil sa veľmi poctený, keď kultovný japonský režisér jeho ponuku prijal a priletel až do Prahy, aby mohol zahrať svoju úlohu.
Nič neskrývajúci a veľmi znepokojujúci film Hostel sa chystá potvrdiť Rothovu pozíciu zaujímavého režiséra, ktorý je pripravený zamieriť na vrchol tvorcov moderného hororu. Rovnako ako jeho ázijskí kolegovia, zámerne posunuje hranice žánru, aby v ňom našiel pravý a nefalšovaný teror. „Režiséri ako Miike alebo Park posúvajú hranice už dlhé roky,“ hovorí Roth. „A to bolo mojím cieľom už od začiatku. Myslím si, že Hostel prekvapí i najzanietenejších fanúšikov tohto žánru.“
