Hoci zatiaľ nevieme, kto sa stane Dievčaťom za milión, jedno je isté – moderátor tejto reality šou Michal Hudák je televíznym prekvapením roka.
Dievča za milión vás vynieslo na moderátorské výslnie. Netočí sa vám z tej slávy hlava?
- Je príliš silné hovoriť o sláve, pretože v krajine 200 krát 400<0x2009>km neexistujú skutočné celebrity či hviezdy. Sú tu len známi ľudia, ktorých vidíme v médiách častejšie než tých ostatných. Teraz však mám naozaj pocit, že som dôležitá osoba. Pred polrokom ma ľudia v televízii prehliadali, lebo netušili, kto som. Teraz ma všetci zdravia už z desiatich metrov ako najlepší kamaráti. Zabávam sa na tom.
Pozorujete na sebe aj nejaké zmeny?
- Pravdaže, zmenil som sa. Už len v tom, že som schudol, na mojom tele sa konečne objavili svaly, mám nový účes a chodím do solária. (smiech) Zmeny cíti aj moja rodina. Keď po dvoch týždňoch prídem na pár dní domov, s mojím 10-ročným synom sa rozprávame o Dievčati za milión namiesto toho, aby sme debatovali o škole a o jeho tréningoch. S manželkou sa ráno zobúdzame s „dievčatami za milión“ a večer si s nimi líhame do postele. Aj keď práve nie sú so mnou, v skutočnosti u nás už dávno bývajú, nasťahovali sa k nám.
V internetových diskusiách sa vyskytol názor, že Dievčaťom za milión by ste sa mali stať vy. Čo vy na to?
- Je pravda, že sa stretávam najmä s pozitívnymi reakciami, ale sem-tam príde i kritika. Objavujú sa aj SMS v tvare: JOJ Miso. Všetkým fanúšikom veľmi ďakujem, ale takýmto spôsobom auto nevyhrajú! (smiech)
Na pódiu pôsobíte veľmi uvoľnene a prirodzene. Nemáte vôbec trému?
- Pred každým vystúpením mám obrovskú trému, vtedy sa so mnou nedá ani rozprávať. Doslova sa trasiem, ale keď sa objavím vo svetle reflektorov, všetko napätie zo mňa spadne a snažím sa prežívať momentálnu situáciu tak intenzívne, ako sa len dá. Myslím si, že to súvisí s pocitom zodpovednosti.
Prečo ste váhali, či prijať ponuku moderovať Dievča za milión?
M.H.: Po tom, čo mi oznámili, že vybrali mňa, som si vypýtal čas na rozmyslenie. Veľa večerov sme s manželkou strávili debatami o tom, či sme ochotní obetovať kus svojho života tejto súťaži. Veľmi obdivujem moju ženu, ktorá súhlasila s tým, aby som trávil toľko času s najznámejšími dievčatami na Slovensku. Veď som s nimi 24 hodín denne! Samozrejme, je to o tolerancii a dôvere, robím teda všetko pre to, aby som jej dôveru nesklamal. Už na začiatku sme si s dievčatami určili pravidlá našej spoločnej existencie, inak by to pravdepodobne ani nešlo. Uvedomujem si totiž, aké ľahké je prepadnúť čaru atraktívnych žien. Je to pre mňa zároveň určitá skúška osobnosti.
Tešíte sa teda, že ju už čoskoro budete mať za sebou?
- V živote sme sa s manželkou tak netešili na Vianoce ako teraz! Bude po súťaži a ja sa budem môcť konečne vrátiť z reality šou do reality ozajstnej. Vtedy sa budem môcť venovať veciam, ktoré som musel odsunúť na vedľajšiu koľaj, predovšetkým mojej rodine, ktorá ma naozaj potrebuje.
Nebude vám potom za dievčatami smutno?
- Musím priznať, že sa zo mňa začína stávať akýsi schizofrenik – na jednej strane sa teším, že sa súťaž skončí, na druhej som z toho trochu smutný. Je mi úprimne ľúto za každým dievčaťom, ktoré odchádza. Už len čakám, kedy mi v priamom prenose vyhŕknu slzy. Všetkým som povedal, že keď ma nie-ktorá z nich nepozve na svoju svadbu, tak nech sa mi v živote viac neozýva! Takže sa už teším na 10 svadobných hostín a šetrím na dary. (smiech)
Už ako 9-ročný ste začali pracovať v rozhlase a onedlho aj v divadle. Tomu sa hovorí šťastné detstvo?
- Ale ja som to vtedy nebral ako prácu! Bola to zábava. Keď som mal 4 roky, plynule som čítal po slovensky a po ukrajinsky. Zatiaľ čo sa ostatné deti hrali na pieskovisku, mojou obľúbenou hračkou boli knižky. A navyše, obidvaja moji rodičia pracovali v divadle, hoci nie ako herci. Od narodenia som sa teda motal v Ukrajinskom národnom divadle v Prešove.
Prečo ste uprednostnili štúdium herectva v Kyjeve pred VŠMU?
- Hoci ma v Bratislave nikto nepoznal, v roku 1987 som úspešne zvládol pohovory na VŠMU. Ale keďže môj starší brat Sergej v tom čase nastúpil na vysokú školu v Kyjeve, tiež som využil možnosť ísť študovať do zahraničia.
Neľutujete dnes svoj výber?
- V žiadnom prípade. Kým tam človek neleží v pote, slzách a krvi na zemi, nekričí a neplače, že už nevládze, dovtedy ho „žmýkajú“. Týka sa to javiskovej reči, tanca aj spevu... šermu aj maskérstva. Získal som univerzálnu prípravu na prácu v šoubiznise.
Po návrate do Prešova ste dostali angažmán v Divadle A. Duchnoviča. Prečo ste odtiaľ napokon odišli?
- Bohužiaľ, nestíhal som robiť toľko vecí naraz – hrať v divadle, dabovať, moderovať, robiť reklamy a televízne upútavky... Nehovoriac o tom, že divadlo by ma neuživilo. Už vtedy som navyše začal robiť v prešovskom Rádiu Flash, kde som mal na starosti Megafóry. Sú to vtipy, ktorým dávam dramatickú podobu, teda život.
Dozvedeli sme sa, že Marianna Ďurianová je vašou kmotrou, že tvoríte zohratý moderátorský pár a ste výborní kamaráti. Je to pravda?
- Musím sa priznať, že keď som mal s Mariannou pracovať po prvý raz, hovoril som si: „Hocikoho iného, len nie tú namyslenú blondínu!“ Po prvých dvoch minútach nám však bolo obom jasné, že sme si veľmi sadli nielen ako partneri pri mikrofóne, ale aj ako ľudia. Marianna je dnes krstná mama mojej malej dcérky a mne veľmi blízky človek. Sme výborní priatelia, ktorí si vedia poradiť aj v najťažších momentoch.
Už vyše 20 rokov účinkujete v country kapele Žobráci. Ešte stále sa k nim hrdo hlásite?
- Pre mňa sú to tí najbližší ľudia na svete! Prešli sme spolu kusisko sveta, zažili veľa dobrého i zlého a už si bez nich ani neviem predstaviť svoju existenciu. Hráme všetko možné od bluegrassu cez country, džez až po boogie-woogie. Je pravda, že oni si teraz zo mňa trocha uťahujú: „Aha, hviezda!“ Ale od nich to beriem, lebo pre nich som to vždy len ja.
Spolu so Žobrákmi ste boli v jednej z posledných turistických výprav na strechu newyorských „dvojičiek“...
- Bol som v úplne poslednej výprave. Vstupenku z „dvojičiek“ nosím stále v peňaženke – pre šťastie. Boli sme tam popoludní 10. septembra... Keď sme vystúpili na strechu, strhla sa obrovská búrka, takže nás odtiaľ rýchlo vyhnali. Povedali nám, že pre nepriaznivé počasie sa strecha opäť otvorí až nasledujúce ráno, teda 11. septembra.
Takýto zážitok vie človeka poznamenať na celý život, čo dal vám?
- Bývali sme 10 míľ od Manhattanu a celú tragédiu sme sledovali v priamom prenose. Nemali sme však pocit strachu, ale skôr bezmocnosti. Šesť dospelých chlapov pol hodiny „čumelo“ na obrazovku a nikto nič nepovedal.
