Dušan Hanák
BRATISLAVA – Slovenský režisér Dušan Hanák oslávi v nedeľu 27. apríla 70. narodeniny. Do slovenskej kinematografie sa zapísal vynikajúcimi dokumentárnymi a hranými filmami, za ktoré zožal desiatky ocenení na medzinárodných festivaloch po celom svete.
Dušan Hanák sa narodil 27. apríla 1938 v Bratislave. V roku 1965 absolvoval pod vedením Bořivoja Zemana Filmovú a televíznu fakultu Akadémie múzických umení v Prahe. V rokoch 1964 až 1991 pôsobil ako režisér a scenárista v Slovenskej filmovej tvorbe v Bratislave. Najprv svoj talent uplatňoval v Štúdiu krátkych filmov, neskôr v Štúdiu hraných filmov.
Do filmového sveta Hanák vstúpil krátkometrážnymi snímkami ako Alcron (1963), Šest otázek pro Jana Wericha (1964), Výzva do ticha (1965) alebo Prišiel k nám Old Shatterhand (1966). V oblasti celovečerného filmu debutoval hranou snímkou 322 (1969). Na 19. MFF v Mannheime zaň získal Grand Prix. Vo filme rozpráva o vážne chorom človeku, ktorý prehodnocuje svoj život a stretnutia s blízkymi i cudzími ľuďmi. Režisér tak vytvára obraz o spoločnosti plnej nádejí i dezilúzií.
V roku 1972 nakrútil Hanák jeden z najúspešnejších slovenských dokumentov Obrazy starého sveta, pri ktorom sa inšpiroval piatimi fotografickými cyklami Martina Martinčeka. Film o starých ľuďoch, zdanlivo živoriacich na okraji ľudskej spoločnosti, bol 15 rokov uložený v trezore. Do distribúcie sa dostal až v roku 1988. Obrazy starého sveta sú ovenčené takmer tridsiatimi cenami. Okrem iných získali Cenu asociácie filmových kritikov v Los Angeles ako najlepší dokumentárny film či Cenu Paľa Bielika. V 70. rokoch Hanák nakrútil aj krátke filmy Deň radosti (1972) a Let modrého vtáka (1974).
Do zlatého fondu slovenskej kinematografie prispel Dušan Hanák tiež hraným filmom Ružové sny (1976). Hlavnú úlohu poštára Jakuba a cigánky Jolanky zveril dvojici Juraj Nvota a Iva Bittová. U oboch išlo o filmový debut. Snímke to však na kvalite neubralo, práve naopak. V roku 1978 ju ocenil Zväz slovenských dramatických umelcov a Slovenský literárny fond.
Dušan Hanák využil herecký talent Juraja Nvotu i pri nakrúcaní filmu Ja milujem, ty miluješ (1980). Podobne ako Obrazy starého sveta, ani táto snímka nebola pre diváka počas minulého režimu vhodná. Do kín sa dostala až deväť rokov po vzniku. Dôvodom bolo absurdné rozhodnutie o „ošklivosti všetkých postáv a pochmúrnosti ladenia“. V Berlíne sa však film zapáčil a získal Strieborného medveďa (1989).
K Hanákovým posledným hraným filmom patrí psychologická štúdia o hľadaní životných hodnôt Tichá radosť (1985), v ktorej si zahrali Magda Vášáryová, Jiří Bartoška či znova Juraj Nvota. V roku 1990 Hanák nakrútil film Súkromné životy. Dušan Hanák má na filmovom konte zapísaný ako posledný dokument Papierové hlavy (1995). Zaoberá sa v ňom vzťahom totalitných režimov a občana. I tento film zožal ocenenia po celom svete. Na MFF v San Franciscu získal cenu Golden Spire, na Slovensku cenu Igric a na festivale Febiofest cenu Kristián.
Počas svojej kariéry Hanák vyzbieral i ďalšie prestížne ocenenia ako Zlatý sestercius (MFF v Nyone), Grand Prix na festivale v Mníchove a na MFF v Alés či Alcan Prize v Montreale. Získal tiež Cenu Don Quijote, Cenu československej filmovej kritiky, Zvláštnu cenu poroty na MFF v Štrasburgu, Run-up Price na 6. MFF v Yamagate. V roku 2006 mu na MFF Artfilm udelili ocenenie Zlatá kamera. V rovnakom roku mu odovzdali Cenu za celoživotné dielo - Award to the Career na Medzinárodnom festivale umeleckých filmov v talianskom Bergame. Retrospektívy Hanákových filmov uviedli v San Reme, La Rochelle, Châteauroux, Paríži, Berlíne, Lipsku, Chicagu či v Múzeu moderného umenia v New Yorku.
Hanákove filmy prinášajú oslavu víťazstva človeka nad sebou samým, víťazstva mravnosti a citu nad životnými podmienkami. Postavy hľadajú silu prekonať to, čo ich obmedzuje, čo bráni splneniu ich túžob, snov a citov. Hanák pritom využíva overené dokumentaristické postupy.
Obrazy sveta Hanák vo voľnom čase zaznamenával aj na fotografiách a v poézii. V roku 1999 vydal knihu záznamov a fotografií pod názvom Slepec a nahá slečna. Pred dvoma rokmi prezentoval výber svojich fotografií na výstave Záznamy a odkazy. Podľa Hanáka nie je veľký rozdiel robiť filmy, alebo sa pozerať okolo seba a vyberať si motív. "Fotografia ako taká je statická, ale má v sebe tú silu, že v jednom okamihu môže povedať viac ako filmová sekvencia," vysvetlil svoj postoj k umeniu fotografie Hanák.
Statickým fotografiám dáva pohyb tým, že robí dvoj- alebo štvorkompozície. Keď divák prechádza očami po snímkach rôznymi smermi, dáva im pohyb, oživuje myšlienku. Záznamy a odkazy Hanák zachytával po celom svete. Fotil v Paríži, Japonsku či miestnosť beatnika Lawrenca Ferlinghettiho v San Franciscu. V "odkazoch" predstavuje banálne veci, v ktorých je istá jedinečnosť. Venuje sa v nich aj pouličnému umeniu grafitti. "Dojíma ma, že je to pokus o komunikáciu, ktorej veľa ľudí nerozumie, ale predsa len je to permanentná manifestácia čohosi," povedal Hanák, ktorý si myslí, že toto umenie odráža svojím spôsobom túto dobu.
Od roku 1991 pracuje Dušan Hanák ako pedagóg. V súčasnosti pôsobí na Katedre dokumentárnej tvorby Filmovej a televíznej fakulty na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Do filmového sveta Hanák vstúpil krátkometrážnymi snímkami ako Alcron (1963), Šest otázek pro Jana Wericha (1964), Výzva do ticha (1965) alebo Prišiel k nám Old Shatterhand (1966). V oblasti celovečerného filmu debutoval hranou snímkou 322 (1969). Na 19. MFF v Mannheime zaň získal Grand Prix. Vo filme rozpráva o vážne chorom človeku, ktorý prehodnocuje svoj život a stretnutia s blízkymi i cudzími ľuďmi. Režisér tak vytvára obraz o spoločnosti plnej nádejí i dezilúzií.
V roku 1972 nakrútil Hanák jeden z najúspešnejších slovenských dokumentov Obrazy starého sveta, pri ktorom sa inšpiroval piatimi fotografickými cyklami Martina Martinčeka. Film o starých ľuďoch, zdanlivo živoriacich na okraji ľudskej spoločnosti, bol 15 rokov uložený v trezore. Do distribúcie sa dostal až v roku 1988. Obrazy starého sveta sú ovenčené takmer tridsiatimi cenami. Okrem iných získali Cenu asociácie filmových kritikov v Los Angeles ako najlepší dokumentárny film či Cenu Paľa Bielika. V 70. rokoch Hanák nakrútil aj krátke filmy Deň radosti (1972) a Let modrého vtáka (1974).
Do zlatého fondu slovenskej kinematografie prispel Dušan Hanák tiež hraným filmom Ružové sny (1976). Hlavnú úlohu poštára Jakuba a cigánky Jolanky zveril dvojici Juraj Nvota a Iva Bittová. U oboch išlo o filmový debut. Snímke to však na kvalite neubralo, práve naopak. V roku 1978 ju ocenil Zväz slovenských dramatických umelcov a Slovenský literárny fond.
Dušan Hanák využil herecký talent Juraja Nvotu i pri nakrúcaní filmu Ja milujem, ty miluješ (1980). Podobne ako Obrazy starého sveta, ani táto snímka nebola pre diváka počas minulého režimu vhodná. Do kín sa dostala až deväť rokov po vzniku. Dôvodom bolo absurdné rozhodnutie o „ošklivosti všetkých postáv a pochmúrnosti ladenia“. V Berlíne sa však film zapáčil a získal Strieborného medveďa (1989).
K Hanákovým posledným hraným filmom patrí psychologická štúdia o hľadaní životných hodnôt Tichá radosť (1985), v ktorej si zahrali Magda Vášáryová, Jiří Bartoška či znova Juraj Nvota. V roku 1990 Hanák nakrútil film Súkromné životy. Dušan Hanák má na filmovom konte zapísaný ako posledný dokument Papierové hlavy (1995). Zaoberá sa v ňom vzťahom totalitných režimov a občana. I tento film zožal ocenenia po celom svete. Na MFF v San Franciscu získal cenu Golden Spire, na Slovensku cenu Igric a na festivale Febiofest cenu Kristián.
Počas svojej kariéry Hanák vyzbieral i ďalšie prestížne ocenenia ako Zlatý sestercius (MFF v Nyone), Grand Prix na festivale v Mníchove a na MFF v Alés či Alcan Prize v Montreale. Získal tiež Cenu Don Quijote, Cenu československej filmovej kritiky, Zvláštnu cenu poroty na MFF v Štrasburgu, Run-up Price na 6. MFF v Yamagate. V roku 2006 mu na MFF Artfilm udelili ocenenie Zlatá kamera. V rovnakom roku mu odovzdali Cenu za celoživotné dielo - Award to the Career na Medzinárodnom festivale umeleckých filmov v talianskom Bergame. Retrospektívy Hanákových filmov uviedli v San Reme, La Rochelle, Châteauroux, Paríži, Berlíne, Lipsku, Chicagu či v Múzeu moderného umenia v New Yorku.
Hanákove filmy prinášajú oslavu víťazstva človeka nad sebou samým, víťazstva mravnosti a citu nad životnými podmienkami. Postavy hľadajú silu prekonať to, čo ich obmedzuje, čo bráni splneniu ich túžob, snov a citov. Hanák pritom využíva overené dokumentaristické postupy.
Obrazy sveta Hanák vo voľnom čase zaznamenával aj na fotografiách a v poézii. V roku 1999 vydal knihu záznamov a fotografií pod názvom Slepec a nahá slečna. Pred dvoma rokmi prezentoval výber svojich fotografií na výstave Záznamy a odkazy. Podľa Hanáka nie je veľký rozdiel robiť filmy, alebo sa pozerať okolo seba a vyberať si motív. "Fotografia ako taká je statická, ale má v sebe tú silu, že v jednom okamihu môže povedať viac ako filmová sekvencia," vysvetlil svoj postoj k umeniu fotografie Hanák.
Statickým fotografiám dáva pohyb tým, že robí dvoj- alebo štvorkompozície. Keď divák prechádza očami po snímkach rôznymi smermi, dáva im pohyb, oživuje myšlienku. Záznamy a odkazy Hanák zachytával po celom svete. Fotil v Paríži, Japonsku či miestnosť beatnika Lawrenca Ferlinghettiho v San Franciscu. V "odkazoch" predstavuje banálne veci, v ktorých je istá jedinečnosť. Venuje sa v nich aj pouličnému umeniu grafitti. "Dojíma ma, že je to pokus o komunikáciu, ktorej veľa ľudí nerozumie, ale predsa len je to permanentná manifestácia čohosi," povedal Hanák, ktorý si myslí, že toto umenie odráža svojím spôsobom túto dobu.
Od roku 1991 pracuje Dušan Hanák ako pedagóg. V súčasnosti pôsobí na Katedre dokumentárnej tvorby Filmovej a televíznej fakulty na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
