Apríl v Slovenskom rozhlase bude patriť fotografii. Výstava Tretia planéta prinesie veľkoformátové fotografie, ktoré vznikli počas ciest ich autora Mila „Whiskyho“ Lábera po Gruzínsku, Iráne, Kolumbii, Severnej Kórei, USA, Číne, Kamerune, Arménsku, Srí Lanke, či Náhornom Karabachu. Cez objektív svojho fotoaparátu Whisky prezentuje svoj pohľad na svet a jeho zábery sú doplnené aj o myšlienky, čo mu cestovanie dalo a ako ovplyvnilo jeho život.
Kedy Ti napadlo, že okrem hudby môžeš vyjadriť svoje myšlienky, názory a pocity aj prostredníctvom fotografie?
Na začiatku bola jedna cesta do Gruzínska, na ktorej sa so mnou náhodou ocitol Martin Cubjak, kurátor veľkých európskych výstav diel Andyho Warhola a v súčasnej dobe už aj riaditeľ Múzea Andyho Warhola. Všimol si fotky, ktoré som tam urobil, páčili sa mu a navrhol, že mi urobí výstavu. Keď sme sa vrátili, zavolal mi a oznámil, že už má termín v Múzeu Andyho Warhola. To bola pre mňa samozrejme obrovská pocta a výzva. Keď sme pripravovali výstavu, oslovil ma môj kamarát, spisovateľ Braňo Jobus, či to nechcem vydať aj knižne a rovno dohodol stretnutie vo vydavateľstve Slovart, kde sme sa hneď dohodli, že do toho ideme.
Začal si s fotografiou ako úplný amatér, alebo si sa v tejto tvorbe vzdelával?
Už ako malý chlapec som mal foťák a improvizovanú tmavú komoru v kúpeľni. Robil som všelijaké fotopokusy a sám som si doma vyvolával filmy a fotky. Neskôr som sa dostal k filmovej kamere a v 90tych rokoch som natočil, ako režisér a kameraman na klasický celuloid, asi 70 videoklipov pre české a slovenské kapely. Medzi nimi sa objavili napríklad Lucie, Kabát, Wanastowi Vjecy, Chaozz, Hex, Janek Ledecký a mnohí ďalší. Medzitým som stále tak nejako rekreačne fotil. Neskôr som foťák brával na cesty a keď som z ciest začal robiť cestovateľské kiná, fotil som už programovo za týmto účelom. Moja foto výbava bola ale mizerná. Pred pár rokmi ma oslovili ľudia z Olympusu a vybavili ma špičkovou technikou. Odvtedy som sa znova začal fotke znova venovať naplno a veľmi ma to baví.
Prečo má výstava názov Tretia planéta?
Podľa našej planéty, ktorá je tretia v slnečnej sústave.
Kde všade už mali možnosť ľudia vidieť výstavu?
Minulý rok bola v Múzeu moderného umenia Andyho Warhola, kde bola dvakrát predĺžená. Visela tam rekordných 7 mesiacov a videlo ju vyše 13 tisíc ľudí. V januári mala visieť v Galerii Lucerna v Prahe, ale nakoniec sme zistili, že ten priestor je žiaľ príliš malý, keďže Múzeum moderného umenia Andyho Warhola pre prvé uvedenie výstavy poskytlo obrovské priestory a vďaka sponzorovi, ktorý fotky vytlačil, sme si mohli dovoliť vyslovene luxusné formáty. Práve preto sa teším, že Galéria Slovenského rozhlasu aj krásne zrekonštruovaný priestor piešťanskej Elektrárne sú dostatočne veľké na to, aby sme výstavu vedeli inštalovať celú a bude tak divákovi môcť poskytnúť plnohodnotný zážitok.
Ako si vyberal a zostavoval fotografie na výstavu?
Predchádzal tomu výber fotiek do knihy, ktorý som musel riešiť skôr ako výstavu, keďže sme chceli mať knihu vytlačenú už na vernisáži. Spočiatku to bolo pomerne chaotické a chýbala tomu koncepcia. Potom mi grafik, ktorý so mnou robil knihu poradil, aby som si výber fotiek fyzicky vytlačil a rozložil doma na zem, pretože v počítači to nemám šancu vidieť v širších súvislostiach. A tak sa podlaha môjho domu premenila na farebný chaos a ja som začal skladať puzzle. Rozdelil som ich podľa myšlienok, ktoré mi pri cestovaní napadli a zoradil tak, aby spolu sedeli vizuálne. Následne som ich prepojil textom.
Koľko krajín sa Ti podarilo spoznať a ktoré by si ešte chcel navštíviť? Máš aj nejaké vysnívané miesto?
Zatiaľ som precestoval niečo viac ako 80 krajín sveta. Snov, čo by som chcel ešte vidieť, mám veľa. Lákajú ma napríklad odľahlé sibírske oblasti, Papua, Grónsko alebo Antarktída. Uvidíme, čo mi ešte bude dopriate stihnúť.
Čo by si poradil niekomu, kto by chcel spoznávať krajiny sveta, ako začať, čomu sa vyhnúť a čo určite urobiť?
Keď sa ma ľudia pýtajú na rady ohľadne svojich plánovaných ciest, vždy im vravím, aby sa snažili svoje cestovateľské sny zrealizovať čím skôr. Obávam sa totiž, že nepotrvá dlho a nezostane veľa destinácií, kam by malo ešte cenu cestovať. S veľkým znepokojením a so smútkom pozorujem, ako každým rokom miznú miesta, kde človek ešte donedávna vedel nájsť svätý pokoj. Civilizácia čoraz rýchlejšie a s istotou profesionálneho vraha zabíja vzácne, posledné zvyšky tradičného spôsobu života, lokálnej autentickej kultúry či nedotknutej prírody. Keď sa po rokoch vraciam na staré známe miesta, so zdesením nachádzam obrovské chladné monštrá nových betónových, neviem koľko hviezdičkových, rezortov na donedávna idylických indických, thajských, vietnamských či indonézskych plážach, kde sa predtým nerušene liahli korytnačky a jediným ruchom boli miestni rybári, keď podvečer vyrážali na more vo svojich stredoveko pôsobiacich loďkách. Neveriac vlastným očiam, pozorujem, ako nezmyselná stavba cesty v nádhernej doline za osemtisícovou Annapurnou v Nepálskych Himalájach navždy zničila možnosť vychutnať si jeden z najkrajších trekov sveta. Desím sa toho, čo prinesie nová betónová cesta do mojej obľúbenej izolovanej kaukazskej vysokohorskej dediny Ušguli s neuveriteľne autentickou charizmou. Trápia ma osudy posledných tradične žijúcich kmeňov domorodcov, ktorí sú vytláčaní zo svojich historických území v Afrike, Amazónii či Ázii. Napríklad pre stavby priehrad na doteraz nedotknutých riekach, ktoré zaplavia ich domovy, či zakladaniu obrovských plantáží olejových paliem na miliónoch hektárov vyklčovaného dažďového pralesa, kde si donedávna nerušene žili svoj spokojný život v dokonalej harmónii s prírodou. Čím ďalej, tým je ťažšie a ťažšie nájsť miesta, kde metastázy plytkej modernej konzumnej spoločnosti a krátkozrakej bezohľadnej chamtivosti ešte nestihli všetko pohltiť. Ako dlho potrvá, kým zmiznú tie posledné? Bojím sa odpovede na túto otázku.
Ako sa pripravuješ na Tvoje cesty a ako dlho táto príprava trvá?
Dlhé mesiace, občas aj roky predtým, ako niekam vyrazím, sa venujem pátraniu. Najskôr si prelistujem turistické bedekre, aby som si spravil základnú predstavu o oblasti, kam smerujem a aby som vedel, čomu sa mám vyhnúť. Miesta, ktoré sú v bedekroch označované za najzaujímavejšie, bývajú totiž väčšinou už natoľko preplnené davmi turistov, že pre mňa strácajú najpodstatnejšiu časť svojho čara. Potom príde na rad prelúskavanie sa informáciami na internete. Rád si čítam cestopisy, cestovateľské diskusné fóra, pozerám videá nezávislých travelerov, píšem si s miestnymi, študujem satelitné snímky a mapy. Odmalička som dokázal vidieť na mapách veci, čo iní nie. Keď sa pozriem na dobrú mapu, okamžite ju začnem vidieť trojrozmerne. Zhmotnia sa mi odľahlé doliny, v ktorých sa končia cesty, a hneď si dokážem predstaviť scenérie, ktoré sa tam naskytnú očiam naživo. Moja intuícia ma zriedkakedy sklame. Viackrát sa mi stalo, že keď som sa niekde na Borneu či v Kolumbii pýtal na cestu na nejakú zašitú pláž alebo horský vodopád, tak mi domáci tvrdili, že také miesto neexistuje. O to väčšia eufória sa ma zmocnila, keď sa mi ho podarilo po niekoľkohodinovom predieraní sa tropickým pralesom nájsť a s pocitom Robinsona som sa hádzal do vĺn na malej pláži na konci sveta, o ktorej netušili ani domorodci, alebo som si nechal niekde uprostred džungle, kde mi robili spoločnosť iba miestne opice, padať na hlavu teplý tropický vodopád.
Čo Ti cestovanie pomohlo pochopiť? Ako ovplyvnilo Tvoje životné hodnoty?
Cestovanie, okrem spoznávania nádherných prírodných scenérií, zaujímavých miest či pamiatok, iných kultúr a náboženstiev, poskytuje vnímavému človeku aj niečo omnoho dôležitejšie. Poznanie, všeobecný rozhľad, nové uhly pohľadu a nadhľad. Podobne ako môj život ovplyvnili texty Lou Reeda alebo Iggyho Popa, dobré knihy a silné filmy, aj moje cesty po svete mi v mnohom otvorili oči. Čím viac som toho precestoval, tým viac si napríklad vážim to, kde mi bolo dopriate narodiť sa. Ľudia okolo mňa sa často sťažujú na svoju životnú úroveň, ale faktom je, že osemdesiat percent svetovej populácie má nižšie príjmy ako priemerný Slovák a vyše šesťdesiat percent obyvateľov tejto planéty žije pod hranicou, ktorú u nás považujeme za životné minimum. To, že máme doma sprchu s teplou vodou, že naše deti môžu chodiť do školy a netrpia hladom, samozrejmosť, akou je pre nás auto, vysávač či automatická práčka, sú prepychom, o ktorom sa môže väčšine ľudstva iba snívať. Toto sú fakty, ktoré si prečítate niekde v novinách, príde vám to ľúto, ale o päť minút vám to vyfučí z hlavy v rýchlom tempe moderného života. Až keď sa prechádzate napríklad bombajskými či medellínskymi slumami, keď sa ocitnete na chudobnom vidieku v Laose, Kamerune, Bolívii, Iráne či Indonézii, keď osobne spoznáte človeka, ktorý žije v chatrči, má šesť detí a je závislý od toho, či bude pršať, lebo ak sa nič neurodí, celá dedina pomrie od hladu, pochopíte to naozaj. Najviac ma však zasiahlo, keď som videl, ako napriek svojmu neľahkému údelu dokážu byť títo „chudáci“ veľakrát šťastnejší než mnohí majetní ľudia v tých najbohatších krajinách sveta. Chudoba ich totiž naučila pokore. Zbližuje ich. Inak by ju možno nedokázali prežiť. V očiach vysmiatych detí z tých najbiednejších indických dedín, ktoré si palicou kotúľajú po prašnej ceste starú pneumatiku, často vyslovene žiaria výrazné iskry šťastia. Narozdiel od mnohých našich detí, čo znudene hrajú najnovšiu verziu nejakej hry na svojom tablete, ktorý stojí dvakrát viac než „dom“ osemčlennej rodiny niekde v Radžastane. Chudobní ľudia síce nemôžu kúpiť svojim deťom značkové oblečenie, laptop či mobil, vedia im však dožičiť niečo oveľa dôležitejšie. To, čo sa u nás stáva čoraz väčším luxusom – čas, silnú zomknutú rodinu a lásku. Dokážu si vážiť každú maličkosť a prirodzene sa tešiť z každého náznaku niečoho pozitívneho, čo im je dopriate v ťažkých materiálnych podmienkach. Toto robí ich neľahký život znesiteľným a nebojím sa povedať, že aj pekným. Po týchto zážitkoch sa zmenilo v mojom živote veľa. Pochopil som, ako minimálne spolu súvisí životná úroveň a naozajstné šťastie. Odpadol mi zo srdca veľký kameň a stratou jeho váhy mohla moja vzducholoď vystúpať do vyššej letovej hladiny. Prestal som riešiť kopec zbytočných hlúpostí a som za toto poznanie veľmi vďačný. Keď dnes okolo seba počujem fňukanie nad tým, ako sa u nás máme zle, neviem, či sa mám smiať, plakať alebo hanbiť. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že sa nemáme u nás snažiť veci zlepšovať, alebo že treba zostať pasívny voči zlu len preto, že je menšie ako niekde inde. Práve naopak.
Výstavu si verejnosť môže pozrieť zadarmo v Galérii Slovenského rozhlasu v termíne od 1. do 26. apríla 2019 a následne od 1. do 31. mája v priestoroch Elektrárne Piešťany.
Viac informácií na www.tretiaplaneta.sk.
Okrem výstavy Tretia planéta môžete Whiskyho stretnúť aj na SLOBODNÁ EURÓPA – 30 ROKOV TOUR 2019. Viac informácií nájdete na www.slobodnaeuropa.sk a www.facebook.com/slobodnaeuropa.
Lístky na koncert sú k dispozícii na PREDPREDAJ.SK
- reklamná správa -
