BRATISLAVA - Vo veku 76 rokov podľa medializovaných informácii zomrel prozaik, esejista, literárny kritik, básnik, vedecký pracovník a hudobník Ivan Kadlečí.
Pre svoje otvorené názory, ktoré prezentoval celý život vo svojej tvorbe, po roku 1968 hlavne v publicistických prácach, patril tento prozaik, esejista a literárny kritik počas dlhých rokov normalizácie medzi "nežiaducich" autorov. Nemohol publikovať, vyradili ho z pracovného procesu, do ktorého sa mohol vrátiť až po roku 1998.
Životná púť Ivana Kadlečíka sa začala v Modre, kde sa narodil 8. apríla 1938 v rodine evanjelického farára. Po štúdiách na FF UK v Bratislave pôsobil ako novinár v Košiciach. Bol tam redaktorom v denníku Pravda, podieľal sa na vzniku literárneho štvrťročníka Krok 66 a dvojmesačníka Krok 67. V roku 1968 sa presťahoval do Martina, kde bol v Matici slovenskej šéfredaktorom kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie a pracovníkom jej Biografického ústavu. V období normalizácie našiel pracovnú príležitosť v Pukanci ako vedúci predajne Slovenskej knihy, neskôr bol organistom v evanjelickom kostole. Po roku 1989 ho rehabilitovali a v roku 1990 začal pracovať v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave, kde v roku 1995 obhájil titul kandidáta vied a literárne tvoril. Od mája 2004 bol členom korešpondentom literárnej sekcie Bavorskej akadémie krásnych umení.
Do slovenskej literatúry vstúpil ako kritik a redaktor literárnych časopisov Krok a Matičné čítanie. Už jeho prvú knihu kritík Z rečí v nížinách pred tlačou zakázali a vydali ju až o dvanásť rokov neskôr. V 70. a 80. rokoch sa viac venoval autobiografickým motívom, epištolárnej literatúre a eseji (kniha Rapsódie a miniatúry). Štruktúru jeho literárneho priestoru vtedy tvorili motívy viery a protestantizmu, domova, blízkeho vzťahu k prírode a k všetkému živému a neživému. Písal fejtóny a besednice, ktoré uverejňoval v samizdatovej tlači, hlavne českej. Jeho kniha Poco Rubato je zbierkou korešpondencie medzi Kadlečíkom a Ludvíkom Vaculíkom. V knihe Tváre a oslovenia píše literárne portréty významných osobností slovenských dejín. Jeho korešpondencia zo začiatku 90. rokov je obsahom knihy Epištoly a názory na vtedajšiu situáciu v diele Vlastný horoskop.
Kadlečík sa vo svojej tvorbe vždy vyjadroval k aktuálnym problémom doby a nie je tomu inak ani v jeho novšej tvorbe (Lunenie, Hlavolamy, Vlani ako dnes). V 90. rokoch mu vyšlo prozaické dielo Taroky a básnická zbierka Srdce sa volá ň. Bibliofília Malé prelúdiá, ktorú autor vydal vo vlastnom náklade v počte dvadsať kusov, a to "ako výraz vnútorne slobodnej hry na literatúru".
