Alena Chudíková: Verím, že manžel vyzdravie

Pani Alena, prežívate ťažké leto, ako to zvládate?

– Viete, ženy sú už asi také, keď si to vyžadujú okolnosti, dokážu naplno zmobilizovať sily. Keď vašich blízkych zaskočí choroba, snažíte sa urobiť všetko pre to, aby ste im pomohli. Je to prirodzené a samozrejmé. V takých chvíľach prestávate myslieť na seba. Aby ste mohli pomáhať, musíte ostať vyrovnaná, aj keď to niekedy nie je jednoduché.

Čo vám pritom pomáha?

– Podpora ľudí, ktorú cítime zo všetkých strán. Ľudia nám volajú, píšu, posielajú esemesky, v ktorých vyjadrujú svoju účasť a vieru v manželovo uzdravenie, za čo im manžel aj ja veľmi ďakujeme. Jedna pani mu poslala sloníka pre šťastie, ďalšia, učiteľka v materskej škole, sa ma pýtala, či môže doniesť obrázky, ktoré deti nakreslili pre môjho manžela. Domov sme dostali obrovskú pohľadnicu (1,2 m x 0,6 m), na ktorej je želanie skorého uzdravenia a pod ním zo päťsto podpisov. Môj manžel sa tento rok pre chorobu nemohol zúčastniť v júli Dňa stromu v Lesníckom skanzene vo Vydrovskej doline pri Čiernom Balogu, venovanému ochrane prírody ako po minulé roky, a tak účastníci ochranárskej akcie zhotovili pre neho veľký pozdrav, ktorý mu priniesli. Manžela to veľmi dojalo. Ľudia mu dokonca ponúkajú ubytovanie, aby sa k nim, do ich krásneho kraja, prišiel zotaviť. Nemôžem pritom vynechať ani kolegov z brandže, ktorí sa neustále zaujímajú, ako liečenie pokračuje. S úsmevom mu hovorím, že keď si toľko ľudí praje, aby sa uzdravil, už mu nič iné neostáva, iba sa o to zo všetkých síl snažiť.

Váš manžel má za sebou štyridsaťdňový pobyt na nemocničnom lôžku. Dnes je doma, pri vás, ako sa momentálne cíti?

– Stále je ešte veľmi zoslabnutý. Vyčerpali ho vysoké horúčky, ktoré sa vracali. Môže sa už normálne stravovať, ale veľmi mu nechutí a je dosť málo. Pred týmto ochorením mal výbornú kondíciu napriek vysokému veku, a to najmä vďaka tomu, že sa veľmi rád prechádzal. Prechádzka bola jeho dennodenný, niekedy aj viac ako hodinový rituál, ktorý ho udržiaval pri sile. Svoju kondíciu vyčerpal pre chorobu, stratil veľa síl a zoslabol. Možno to už nebude až tak ako predtým, ale chcem urobiť všetko, čo sa len dá, aby sa jeho situácia zlepšila.

Zlepšuje sa?

– Manžel chodí, ale stále sa cíti dosť slabý. Veľa závisí od stravy, na ktorej si dávam záležať, ale aj od pohybu. A je to samozrejme aj otázka duševných síl. Keď choroba trvá dlho, človeka nalomí.

Vám sa darí udržať si optimizmus?

– Prílišný optimizmus môže byť niekedy aj na škodu a samotnému pacientovi liezť na nervy. Normálny prístup primeraný vážnosti situácie je niekedy lepší ako hra na falošného optimistu. Som presvedčená, že manžel sa z tohto dostane, ale nepôjde to tak rýchlo.

Staráte sa o manžela sama?

– Áno, stalo sa z toho moje hlavné zamestnanie. Manželov stav je pre mňa určujúci. Hľadám spôsoby, ktoré by mu čo najefektívnejšie pomohli. A keď mám čas, štrikujem. Je to skvelý spôsob, ako sa odpútať, upokojiť, utriediť si myšlienky, sústrediť sa na tvorbu a relaxovať. Keď som dlhé hodiny trávila pri jeho nemocničnom lôžku, zistila som, že táto jednoduchá činnosť dokázala navodiť pokoj a pocit domácej pohody, ktorý mu v nemocnici tak chýbal. Keď nevládal ani hovoriť, bol to ten najlepší spôsob, ako byť pri ňom. Keď mu bolo lepšie, čítal si, a keď sa unavil, čítala som mu ja.

Čo sa manželovi vlastne stalo? Čo bolo príčinou takých vážnych problémov?

– Dodnes to presne nevieme. Zápal v brušnej dutine, ktorý ho postihol, býva nebezpečný. Svoje zohral aj vek a zdravotné problémy, opakované ťažkosti s tráviacim traktom, ktoré mal v minulosti. Jeho stav bol naozaj vážny, musel podstúpiť operáciu, po ktorej mu ostalo 15 stehov. Veľmi schudol, v jeho veku sa to ťažko nadobúda naspäť. V štádiu svojho vysokého veku už jedol dosť málo, no teraz mu chutí ešte menej.

Aký je manžel pacient?

– Disciplinovaný, rady lekárov rešpektuje. Ale bolo to pre neho ťažké. Najmä, keď stratil svoje súkromie. Je veľmi náročné byť v skľučujúcom prostredí takmer bez štipky súkromia.

Ako dnes trávi čas?

– Keď je človek chorý, má menší záujem o veci, ktoré mal predtým rád. Neostáva mu na ne dostatok síl. Ale milo ma prekvapilo, ako sa nedávno intenzívne zaujímal o futbalové zápasy petržalskej Artmedie. Tým, že je vyčerpaný, častejšie sa uzatvára sám do seba.

Spomenie niekedy divadlo, ako rád by si ešte zahral?

– Veľmi nie a ja sa tejto téme zatiaľ vyhýbam, pretože nechcem počuť zápornú odpoveď. Je predčasné robiť nejaké rozhodnutia. A bolo by veľmi smutné, keby mi povedal: už je koniec, už nechcem hrať.