BRATISLAVA - Smrť Vladimíra Dlouhého († 52) ranila mnohých! Herec podľahol v nedeľu vážnemu ochoreniu. Čo povedali o jeho prehratom boji s rakovinou priatelia a známe osobnosti?
Vladimír Dlouhý sa narodil 10. júna 1958 v Prahe. Pred kamerou debutoval v roku 1970 vo filme Už zase skáču přes kaluže. Vyštudoval pražské konzervatórium a pôsobil v Divadle Na zábradlí či v Divadle na Vinohradoch. Členom vinohradského divadla bol v rokoch 1997 - 2006. Počas svojho deväťročného angažmá vytvoril celý rad významných úloh, v ktorých uplatnil svoj mnohostranný talent. Divadlo sa preto rozhodlo pripraviť špeciálnu spomienkovú vitrínu, kde budú vystavené fotografie z najúspešnejších hier, v ktorých účinkoval.
Medzi jeho najúspešnejšie javiskové role patrí cisár Nero v Hubačovej hre Petronius, Atahulapa v Shafferovej hre Královský hon na slunce, Buttler v Schillerovej dráme Valdštejnova smrť, Eliáš v Körnerovej hre Psí kůže, Jago v Othellovi, Algernon Moncrief v klasickej komédii Oscara Wildea Je dôležité mať Filipa, Bedřich v hre Václava Havla Vernisáž a iné. K jeho najúspešnejším filmom z posledných rokov patrili dráma Bumerang (1996), komédia Báječná léta pod psa (1997), Knoflikáři (1998) či Jedna ruka netleská (2003).
Dlouhý žil so svojou partnerkou Petrou Jungmannovou a spolu vychovávali dvojčatá Jana a Jiřího.
Reakcie niektorých známych osobností a priateľov na správu o úmrtí českého herca Vladimíra Dlouhého:
David Ondříček (režisér): "Bol fenomenálny filmový herec, možno najlepší vo svojej generácii. V divadle bol ale úplne geniálny. Som presvedčený, že aj napriek svojej komplikovanej a niekedy uzavretej povahe miloval kontakt s divákom. Bol som jeho fanúšik a chodil som vyslovene naňho. Nikdy nezabudnem na jeho predstavenie Zločin a trest v Divadle v Řeznické."
Martin Stropnický (herec a umelecký šéf Divadla na Vinohradoch): "Správa ma zastihla úplne nečakane a nepripraveného. Včera som v Hostivaři celý deň nakrúcal Kriminálku Anděl. Keď som sa potom vracal do kancelárie skontrolovať si maily, zavolali mi, že sa to Mirkovi stalo. Všetci sme vedeli, že bol vážne chorý, ale keď sa to nakoniec stane, človek nevie, ako má vlastne reagovať. V jeho prípade ide totiž o môjho generačného vrstovníka. Je medzi nami len ročný rozdiel. V čase, keď som ja chodil na DAMU, on študoval na konzervatóriu. Vtedy sme si vlastne mohli konkurovať. On od malička nakrúcal a vždy sa o ňom hovorilo, že je obrovský talent. Svojím hereckým životom to neustále potvrdzoval."
Václav Vorlíček (režisér): "Bol veľmi milý a príjemný človek. Po štúdiu na konzervatóriu sa vypracoval medzi výborných hercov. Pamätám si, ako som šiel raz po ulici, zastavil ma kamarát a hovorí: 'Tak bol som ti na predstavení, v ktorom žiaril.' A to je jeden z mnohých dôkazov. Pracovali sme spolu od jeho chlapčenských rokov a už vtedy bojoval s nepríjemnou chorobou, ktorá trápila jeho žalúdok. Bolo na ňom vidieť, že sa necíti dobre, hoci sa na to snažil zabudnúť. Bola s ním vážne radostná spolupráca. Mal som ho veľmi rád a po tých dvadsiatich rokoch si myslím, že ten vzťah bol vzájomný."
Simona Postlerová (herečka): "Skutočne plačem. Vlastne od tej chvíle, keď som to včera zaznamenala v televízii. Je to strašná rana. Hovorili nám, že sme ako brat a sestra, pretože sme boli obaja veľmi chudí. Po prvý raz sme sa stretli vo filme, dokonca sme boli v Rusku. Bola to vojnová vec. Mám krásnu fotku, ako spolu stojíme a počúvame pána režiséra a na historických kostýmoch máme župany. Bohužiaľ, v ruke mal svoju neodbytnú cigaretu. A ja tuším tiež... On bol jednoducho kongeniálny, rozkošný, nežný a pritom obrovský herec. Keď sa ma ľudia pýtali, či som to tušila, tak vzhľadom k tomu, že začal rušiť predstavenia v Kalichu, tak som si povedala ajajaj, pretože on by v živote nikdy nič nezrušil, bol to absolútny profesionál. Jedno z prvých našich stretnutí bolo vo Vinohradskom divadle v roku 1997 pod režijným vedením Vladimíra Strniska. Pracovali sme na Lermontovovej Maškaráde, ja som hrala Ninu a on Arbenina, môjho manžela a respektíve aj vraha. Bolo to celé vo veršoch a to sme si s Mirkom neskutočne užili. To je tá spolupráca, na ktorú spomínam najčastejšie. Keď sme po sebe hádzali veci... To nebolo akademické divadlo, ale zábava. A vždy sa mi vybavia tie jeho oči... Také inšpiratívne. Vybavujem si, ako si dával kávu s mliekom a veľa cukru a potom pivo. A ja som mu hovorila: 'Mirku, tá káva je polievka a pivo to druhé jedlo, však?' A on sa smial a iba dodal 'Áno.' Hlboké oči, to ostane. Múdre oči. Ale skôr smutné. Charizmatický človiečik. Čo človiečik, človek. S veľkým Č. Ale chlapček, večný chlapček."
Petr Jákl (režisér): "Bude mi chýbať. Hoci sme sa spoznali až na nakrúcaní, stal sa z neho skutočný priateľ. Navyše prinášal na pľac radosť z hrania, ktorá bola nákazlivá - na prácu s ním som sa každý deň tešil. Presne takto si ho tiež budem vždy pamätať, ako prichádza a nadšene hovorí: Tak ideme na to, nie?"
Marek Eben (herec, hudobník a moderátor): "Práve sme prišli o jedného z najlepších hercov mojej generácie. Ak nie najlepšieho."
