Jaro Bekr: Rešpektujem názor publika

Máte umelecké korene?

– Môj dedo bol ochotník v divadle. Inak v rodine nikoho s podobnými ambíciami nepoznám. Moje začiatky, ak sa to tak dá povedať, boli na diskotékach. Chodil som na ne strašne rád. V sedemnástich rokoch ma mama vykopala na tanečnú, takže odvtedy tancujem.

Pamätám si vás z reklamy na kožené výrobky...

– Reklamy sme robili so skupinou SPIN, ktorá vznikla po rozpade formácie Gumení chlapci. Do skupiny som prišiel v deväťdesiatom roku. Po čase sa rozpadla, ale v roku 2000 znova ožila a ja ju teraz vediem. Pracovali sme nielen pre reklamu, ale podieľali sme sa aj na príprave rôznych programov pre veľké zahraničné televízie.

Dievčatá zo skupiny som videla tancovať na SuperStar tour. Boli ste aj za tým?

– Áno. Robil som tanečníkom choreografiu.

Tanečne ste sprevádzali Illonu Csákovú. Môžete prezradiť, či majú speváci nejaké maniere?

– V zásade platí: čím väčšia hviezda alebo osobnosť, tým má menšie maniere. Okrem toho si myslím, že na Slovensku ani v Čechách neexistuje hviezda. To je len také naše "skromné" označenie.

Naozaj? Že by sme nemali žiadnu hviezdu? Opýtam sa takto: kto má vo vašom ponímaní všetky atribúty celebrity?

– Pre mňa je to Karel Gott. Je to usmiaty človek, v absolútnej pohode. Záleží mu na tom, ako bude vyzerať celé vystúpenie. Ale ľudí šoubiznisu ako "hviezdy" nevnímam. Hviezdami sú to pre mňa skôr výrazné osobnosti z iného sveta. Či už je to lekár, spisovateľ, alebo novinár.

Boli ste jedným z porotcov Miliónového tanca. Aké boli vzájomné vzťahy medzi porotcami?

– Samozrejme vyplývali z toho, že sa navzájom poznáme dlhé roky. Rešpektujeme sa, máme korektné vzťahy. Je to čisto o našej komunikácii a tá je dobrá, vedeli sme sa dohodnúť.

Ako ste sa tam ocitli? Fredy Ayisi vás oslovil a zavolal ako kamaráta?

– Nie, mňa, aj množstvo ďalších tanečníkov oslovila produkčná spoločnosť. Posielali sme životopisy, absolvovali kamerové skúšky. V závere rozhodla spomínaná spoločnosť, televízia a ľudia, ktorí to celé platia. Asi aj Fredy. Potom nasledoval "pokec". Nakoniec rozhodli, aké bude zloženie komisie.

Nemuseli ste pred touto komisiou aj tancovať, predviesť sa?

– Nie. Mám za sebou pomerne pestrú tanečnú minulosť. Zavážilo aj to, že som vyštudoval pedagogiku tanca.

Na konkurz prišiel hluchonemý chlapec, ktorý bravúrne zvládol prvky a tanečné kreácie Michaela Jacksona. Ako to na vás zapôsobilo?

– Za svoju tanečnú prax som zažil ľudí s rôznym postihnutím. Pôsobí to na mňa silno, ako každé iné postihnutie. Ale, žiaľ, tempo v Egypte bolo také vysoké, že tam by nemal šancu. Každý človek s postihnutím potrebuje špeciálny prístup. Mohol by nastať aj problém s prekladateľkou. Naozaj bolo všetko vo veľkom tempe.

Súťaž sa skončila. Ako ste vnímali hodnotenia divákov?

– Možno si ľudia všimli, že esemesky chodili niekedy ako u slepých. Boli tam ľudia, ktorí mali vypadnúť skôr, niektorí neskôr. Ale je to na hodnotení divákov. Rešpektujem ich názor. Pri iných typoch súťaží, napríklad pri speve, majú názor, ktorý vedia podložiť skúsenosťou, pretože počúvajú spevákov. Vedia to lepšie zhodnotiť a porovnať. Ale tanec je veľmi špecifický. Divák to nevie porovnať, nemá s tým skúsenosť a môže podľahúť emóciám. Hodnotí podľa vlastných kritérií.

Ktorý žáner bol podľa vás pre tanečníkov najťažší?

– Napodiv ľudovky dopadli veľmi dobre, naopak v spoločenských tancoch to trocha škrípalo.

Čomu sa budete teraz venovať, keď už je, takpovediac, po všetkom?

– Budem robiť to, čo doteraz, len budem mať viac času. No súťaž mi rozhodne chýba a aj niekoľko ľudí, čo sa motali okolo.

Neuvažujete o tom, že by ste si na Slovensku založili školu tanca?

– Neuvažujem. Nemám k tomu taký vzťah, aby som niekoho učil. Na vorkšopoch učím tanečníkov rád, ale aby som učil začiatočníkov...

Keby som sa chcela v tanci zlepšiť ja, môžem si u vás zaplatiť hodinu tanca?

– U mňa si chcete zobrať vorkšop? To asi nie... Volajú ma tam, kde je level už vyšší.

Hmm, ale vy neviete, ako tancujem...

– Pardon, to naozaj neviem... (smiech). Ale je to skôr takto: každý človek, ktorý ide ku mne na vorkšop, si vyberie svoj level, čiže úroveň tanca. Podľa toho sa skladá náročnosť hodiny. Nepracuje sa teda podľa mena záujemcu, ale podľa skúseností človeka, ktorý sa na hodinu prihlasuje.

Keby ste dostali ponuku spraviť choreografiu pre muzikál, prijali by ste ju? Máte predstavu, aký by to mal byť muzikál?

– Ponuka musí sedieť s mojím štýlom. Ale z úcty k tým, ktorí by sa na to potom mali pozerať, by som si nezobral na plecia niečo, čo neviem. To znamená, že keby som dostal ponuku napríklad na Cigánov, určite by som si to netrúfal. Nie je to moja parketa. Sedí mi moderný tanec.

Ako si profesionálny tanečník ako vy udržiava kondíciu?

– Akýmkoľvek športom, ktorý mám rád. Behám, hrám tenis, korčuľujem.

Dokedy sa chcete tancu venovať?

– Čo najdlhšie, ale už som pomaličky na druhej koľaji. Už nevystupujem, tancujem veľmi sporadicky. Venujem sa choreografii a produkujem niekoľko tanečných skupín.

Stále vás vidieť v šiltovke. Je to váš imidž?

– Zrejme áno. Ale je to imidž spojený s pohodlnosťou. Nerád sa češem, som na to lenivý. Takže nič nie je jednoduchšie, ako šupnúť si ráno na hlavu šiltovku. Nosím ju celý deň.

Prezraďte, máte priateľku?

– Mám... (smiech). Je to pes a volá sa Hugo.