Nový album U2 How to Dismantle an Atomic Bomb (Ako rozobrať atómovú bombu) skalných zrejme poteší, ale nových priaznivcov si nezíska. Aj o tom je rozhovor s Bonom, Adamom a The Edge.
Bolo ťažké pustiť sa do práce na vašom novom cédečku How To Dismantle An Atomic Bomb?
Bono: Nie, práve naopak, zdalo sa mi to až príliš jednoduché. Celé to naštartoval Edge, ja som si len pomyslel, to je super, a nechal som to tak. On sa však naplno pustil do práce a až po niekoľkých dňoch som zistil, že budem musieť zdvihnúť svoj zadok aj ja, aby som ho dohonil. Investovali sme do toho veľa energie.
Prezraďte, o čom vlastne je nový album.
Bono: V dnešnej dobe ľudia príliš nehovoria o atómových bombách, ale o zbraniach hromadného ničenia. Nápad vzišiel z úst môjho otca. Jeho generácia sa s výrazom atómová bomba stretávala často. Verím tomu, že každému vŕta v hlave, ako rozmontovať atómovú bombu. Ale je to podobné ako s pastou na zuby. Budeme mať belšie zuby, keď zistíme, ako ju napchať zase späť do tuby? Môj otec zomrel pred niekoľkými rokmi, no stihol mi ukázať, ako mám žiť. Ako zistiť, kto vlastne som. O tom je aj väčšina pesničiek. Povedal by som, že je to viac osobný než politický album.
Viaceré piesne evokujú pocit klasickej rockandrollovej kapely...
Adam: Myslím si, že je to skôr gitarový projekt. Skladby ako Vertigo, Love and Peace or Else, City of Blinding Lights, All Because of You sú naozaj nadupané. Mnoho z nich je však akýmsi návratom do našich starých čias.
Myslíte si, že je dôležité mať najskôr singel, ktorý sa stane hitom?
Adam: Áno, pretože ukáže ľuďom, že sme sa vrátili. Je čoraz ťažšie získať si pozornosť fanúšikov. Ak ich neupútate prvou piesňou, nebude ich zaujímať ani to, o čom je celý album.
Bono: Ja zbožňujem hity! Aj najväčšie rockandrollové pesničky sú vlastne popové. Páčil sa mi rozhovor s Kurtom Cobainom, v ktorom hovorí: Som popová hviezda a robím popové piesne.
Je pieseň Sometimes You Can’t Make It On Your Own o vašom otcovi?
Bono: Áno, spieval som ju na jeho pohrebe. Môj otec bol typický Ír, pochádzajúci zo severného Dublinu – cynický voči svetu i voči ľuďom, ale na druhej strane aj starostlivý a zábavný človek. Celý život sa riadil heslom nesnívať. Pretože snívať často znamená byť sklamaný. A hoci mi to nikdy takto nepovedal, tušil som, že presne to mi chce poradiť. Vždy som mal veľa veľkých nápadov, ale nikdy som o nich príliš nesníval, snažil som sa radšej konať. Preto som mu venoval spomínanú skladbu. Je to akýsi jeho portrét a aj vyznanie, aký bol výborný spevák.
Znie U2 podľa vás lepšie než predtým?
Edge: Postupom času sa naše hranie menilo. Spočiatku sme hrali výborne, ale nie tak, ako to bolo v našich silách. Mám pocit, že teraz to znie priam úžasne. Nemusíte ani porovnávať na to, aby ste počuli, že každý vydal zo seba všetko. Rozdiel je veľký, ale priznám sa, že neviem vysvetliť prečo. Jednoducho to počujete a cítite.
Bono: Nepamätám sa, že by kapela bola taká dobrá od čias cédečka The Joshua Tree. Urobili sme skvelý album, pretože sme sa všetci spolu cítili super. A keď je tá správna atmosféra, tak sa to odrazí na pesničkách. Zabudli sme na svoje problémy a sústredili sa len na hudbu. A to bolo dobre, pretože ku koncu nahrávania by sme to už so sebou nevydržali.
