Sotva vyrazí z domu, je z toho poriadny rozruch. Všade pobehujú novinári, fotografi, bodyguardi ich odstrkujú... Ťažko sa tomu čudovať - veď Slovenka ADRIANA SKLENAŘÍKOVÁ-KAREMBEU (33) patrí k svetovým celebritám.
Zažili ste aspoň jeden deň, že by vás na ulici nikto nezastavil, neoslovil, neotravoval?
- Pokoj máme jedine vtedy, keď sme doma. Aby sa niekto schovával pred naším domom za stromami, to sa ešte nestalo.
Prenasledujú vás novinári veľmi?
- Až na záchod! Sama seba sa niekedy pýtam, čo na tom môže čitateľov zaujímať. Niekedy je to poriadne nepríjemné. Ja som mala takú zlú skúsenosť našťastie len raz, u manžela je to horšie. Riešime to väčšinou tak, že sa jednoducho necháme niekedy vyfotiť a nehráme sa na schovávačku. Potom je už pokoj.
Okolo vás sa neustále krúti veľa mužov. Na čo vás chcú nalákať? Na úspech, na peniaze?
- Sú, samozrejme, typy mužov, ktorí vám všetko naservírujú hneď pri prvom stretnutí. Čo robia, aké majú podniky a aké letné sídla vlastnia, kam chodia na prázdniny... Asi sú ženy, ktoré hľadajú takéhoto muža, ale ja by som s takým človekom nemohla byť. Najlepšie je čo najrýchlejšie utiecť. Čím rýchlejšie, tým lepšie.
Koniec koncov, ste šťastne vydatá. Kedy a ako ste sa s Christianom zoznámili?
- Pred deviatimi rokmi sme sa stretli v autobuse, ktorý nás viezol k lietadlu. Chris ma oslovil, sadol si ku mne a opýtal sa, či ma môže pozvať na kávu. Ja som povedala, že letím do Paríža len na jeden deň a hneď sa vraciam do Milána. On povedal, že to neprekáža, že priletí za mnou. Naozaj prišiel a išli sme na večeru.
Čo vás na ňom zaujalo natoľko, že ste pozvanie okamžite neodmietli?
- Ťažko povedať. On je skrátka výrazný, exotický typ. Nevedela som, kam ho mám zaradiť. Že nie je Afričan, to je zrejmé na prvý pohľad, má trocha ázijské črty. Nová Kaledónia - to mi vôbec nenapadlo. Bol iný ako ostatní. A veľmi sa mi páčilo, že bol veľmi hanblivý a záhadný.
Netušili ste, že je známy futbalista?
- Vôbec. Povedal, že hrá futbal, ale ja som bola z domova zvyknutá, že futbal hrajú pre zábavu všetci. Preto som mu povedala: "A čo robíte okrem toho, že hráte futbal?" On na to: "To je všetko." Hneď som si pomyslela, že je to nejaký lenivec. Až potom sa to vysvetlilo.
Šesť rokov ste manželmi. Už asi nie je taký záhadný ako pri prvom stretnutí...
- Ale je. Stále je rovnako nevyspytateľný. Niekedy sa správa ako také veľké dieťa, ale to mi neprekáža. Je to skôr zábavné a dodáva mu to v mojich očiach na príťažlivosti.
Ako ho prijali rodičia? Predsa len je cudzinec, navyše tmavej pleti...
- Naši okamžite videli, že som doňho zaľúbená, takže ani nič nehovorili. Navyše, keď som bola malá, stará mama sa raz opýtala, kde si budem hľadať ženícha. Odpovedala som: "Na druhej strane sveta." Takže ich to ani neprekvapilo.
S rasistickými poznámkami ste sa nikdy nestretli?
- Samozrejme, že som si od cudzích ľudí vypočula vety typu: To už si nemohla nájsť niekoho lepšieho, musela si vybrať čierneho?
Je to len prípad Slovenska alebo aj iných krajín?
- S tým sa stretnete všade. Nedá sa povedať, že by to na Slovensku bolo horšie ako inde.
Prejavuje sa nejako na vašom súkromí, že obaja pochádzate z celkom odlišných pomerov?
- Naozaj nie. Chris žil až do svojich sedemnástich na Novej Kaledónii, ja som vyrastala v malej dedine na Slovensku a potom v Banskej Bystrici. Aj napriek tomu sme mali podobnú výchovu, a tak máme podobné aj morálne hodnoty a pohľad na svet. Kultúrne rozdiely, ktoré tu, samozrejme, sú, nás zase navzájom obohacujú. Nemáme problém.
Sporom sa ale nevyhnú žiadne manželstvá. Prejavuje sa v tých chvíľach skôr slovenský alebo kaledonský temperament?
- My sme obaja veľmi tichí a pokojní. Chrisa som hádam ani nepočula kričať. Keď sa naštve, tak skôr vypne a nerozpráva. Temperament si vybije na ihrisku, tam vie byť agresívny, ale doma je ako baránok. Aj ja som pokojný človek, občas sa viem naštvať, ale veľmi málo.
Keď ale prídete za jeho rodinou, to musí byť poriadny rozruch. Vysoká, modrooká blondína...
- To je. Hlavne sa na mňa okamžite "prilepia" všetky deti. Ale všetci sú veľmi milí, veľkorysí a úslužní.
Nedávno ste sa presťahovali do Švajčiarska, pretože Chris hrá za Servette Ženeva. Nie je to únavné neustále sa sťahovať?
- Trocha áno. Žili sme v Taliansku, Španielsku, Anglicku a v Grécku. Teraz sme vo Švajčiarsku. Dohodli sme sa, že to bude naša posledná zastávka. Buď tam ostaneme, alebo sa presťahujeme tam, kde už budeme žiť natrvalo.
Kto sa stará o domácnosť?
- Mám, samozrejme, pomocníčku. Veď Chris má toľko športového oblečenia, že by som to nevyprala ani za týždeň. Ale inak sa o domácnosť starám ja. Viete napríklad, že rada upratujem?
To neviem, ale údajne rada varíte. Čo najradšej?
- Poznám klasické, rokmi overené recepty, ale rada aj experimentujem. Mám hŕby kuchárskych kníh. Dosť zriedka pečiem. Sme dvaja a nezvládli by sme to zjesť. Aj keď obaja máme sladké veľmi radi.
Vy sladkosti veľmi nemôžete.
- Bohužiaľ. Ale mám ich naozaj rada. Stará mama vždy veľa piekla a ja som na to jednoducho zvyknutá. Napríklad také veľké plnené koláče - tie milujem!
Držíte diéty?
- Skôr sa kontrolujem, aby som nemusela úplne vyškrtnúť to, čo mám rada.
A čo Chris? Prekvapí vás niekedy vlastnoručne pripravenou večerou?
- Občas áno, ale varenie ho veľmi nebaví. Niekedy ho musím vyprovokovať: "Uvar! Predveď sa!" To potom uvarí a naozaj skvelo. Ale keby bol doma sám, možno by zomrel od hladu.
V čom chodíte doma? Ľudia majú predstavu, že modelka musí byť stále nalíčená, upravená, na opätkoch...
- No to určite. Nosím veľké tričká a keď je chladno, cez ne sveter. Neznášam doma chodiť obutá, preto mám obyčajne hrubé ponožky.
Ani sa nelíčite?
- Nie, doma vôbec. Inak, samozrejme, áno.
Chystáte sa usadiť. Kedy prídu deti?
- To je veľký otáznik. Teraz to už závisí len odo mňa. Asi ešte chvíľu počkáme, ale nie dlho.
Čo bude potom s vašou kariérou? Modeling možno opustíte, ale sľubne sa rozbieha aj vaša herecká kariéra. Na vaše účinkovanie vo filme Tri dievčatká spievali kritici samú chválu...
- Kým sú ponuky, nemienim modeling opustiť. Úlohu vo filme som dostala náhodou, ale priznám sa, že herectvo ma zaujalo. Je to oblasť, ktorú ešte dobre nepoznám a baví ma to. Stres z toho nemám. Keď sa naskytne ďalšia úloha, budem rada. Ale že by som na tom stavala svoj život, tak to nie.
Ako teda chcete spojiť rodinu a prácu?
- Trocha ma to desí. Ale myslím, že keď sa všetko dobre zorganizuje, tak to ide.
Dnes patríte k topmodelkám. Aké ale boli vaše začiatky?
- Všade som jazdila metrom a obchádzala castingy. Rodičia mi posielali peniaze, pretože som si nechcela požičiavať od agentúry. Takže si môžete predstaviť, že toho nebolo veľa. Ale bola som mladá, nepovažovala som to za záťaž. Najťažšie bolo vyrovnať sa s tým psychicky. Mala som množstvo pochybností: Budem sa niekomu páčiť? Dostanem prácu?
S modelingom sa spájajú aj drogy a pochybné večierky. Narazili ste aj vy na niečo podobné?
- Večierkom som sa vyhýbala. A drogy? Ja nesiaham po tabletkách, ani keď ma bolí hlava. V tejto brandži drogy určite existujú, ale mňa skrátka obišli. Našťastie. Inak som ale strašný hypochonder.
Študovali ste medicínu, chceli byť lekárkou - a pritom ste hypochonder?
- Však to bolo kvôli tomu. Každú chorobu, o ktorej som sa v škole učila, som okamžite mala. (smiech)
Nikdy ste neľutovali, že ste opustili štúdium medicíny a išli robiť modelku?
- Ani jediný raz. Ako mladá, ešte keď som študovala, som bola dosť zakríknutá. O mojom živote rozhodovali rodičia, môj otec bol veľmi prísny. A zrazu som sa musela postarať sama o seba, mohla som rozhodovať o svojom živote a cítiť sa ako samostatná žena. Jednoducho som získala sebavedomie. A preto som nikdy neoľutovala, že som odišla.
