Večne optimistická JADRANKA sa nevie zastaviť. Koncertuje, nahráva nové albumy, znovu postavila vyhorený motorest a jej srdce ešte túži po „veselej talkshow o muzičke“.
Vo vašich žilách koluje slovenská a srbská krv. Ktorá z nich má podľa vás prevahu?
- Hovorí sa, že krv nie je voda. Temperament mám asi po mamine, ktorá pochádzala z Juhoslávie, hoci aj otec je na svoj vek veľmi temperamentný a životaschopný. Minule, keď sme boli spolu v meste, som veru mala čo robiť, aby som za ním stíhala. On totiž nechodí, ale behá.
V lete ste vydali v poradí už siedmy album, naspievali ste ho po srbsky. Spieva sa vám v tomto jazyku ľahšie?
- Tak ako sa mi lepšie hovorí po slovensky, po srbsky sa mi lepšie spieva. Toto cédečko sa navyše od predchádzajúcich odlišuje tým, že je naozaj strednoprúdové. Stále mi všetci hovorili, že robím stredný prúd, pri šiestom albume som už toho mala dosť. Povedala som si: Chcú stredný prúd, tak ho budú mať!
Cítite sa na Balkáne doma?
- Áno. Mojím obrovským snom je mať tam pri vode malý kamenný domček, aby široko-ďaleko nebola civilizácia – žiadny luxus, len pokoj a nenáročný život. Nechcela by som sa tam presťahovať, ale pri náročnom pracovnom tempe potrebujem aj nejaký protiklad – jin a jang.
Mohli by ste si tam oddýchnuť aj od popularity a fanúšikov...
- O tom pochybujem. Už ma totiž spoznali aj v Amerike, Slováci sú predsa všade. (smiech)
Tri Sláviky, ktoré ste doteraz získali, svedčia o vašom mimoriadnom úspechu u poslucháčov. Ako sa vyrovnávate s „vedľajšími účinkami“ slávy?
- Aj negatívne veci viem brať s nadhľadom. Milujem ľudí a kontakt s nimi, preto zostávam stále normálna a pri zemi. Ľudia totiž už z vášho vystúpenia vycítia, ako sa k nim správate a či sa nad nich vyvyšujete. S každým sa rozprávam, ako keby bol moja rodina. Samozrejme, sem-tam sa nájde niekto, kto sa vás pokúša vydierať, nadáva či vzdychá do telefónu, prípadne sa na vás tlačí s cigaretou v ruke a ešte vás aj popáli.
V čom je popularita príjemná?
- Keď som ešte bola malá a s mamou sme sa na ulici rozprávali s jej priateľmi či známymi, vždy som sa pýtala, prečo sa nemôžeme rozprávať so všetkými ľuďmi. „Lebo všetkých nepoznáme,“ odpovedala mi. Teraz sa môžem konečne rozprávať naozaj so všetkými! Ľudia sa sami pri mne zastavujú a dlho spolu debatujeme, ako keby sme sa poznali 100 rokov.
Ste citlivá na kritiku, vie vás raniť?
-Keď som sa stala objavom roka, veľa ľudí to vyslovene iritovalo. Vtedy som však mala vydané už tri cédečká. Keby na mňa médiá „nabehli“ skôr, zviazali by mi ruky a už by som nemohla spievať, iba ak s veľkým vypätím síl. Hoci sa nedá bojovať s veternými mlynmi, veľa energie som venovala vysvetľovaniu a presadzovaniu toho, čo som robila. O rok som preto – aj napriek obrovskej kritike médií – získala bronzového Slávika.
Má teda pre vás názor poslucháčov väčšiu váhu než recenzie hudobných kritikov?
- Samozrejme, veď svoju hudbu robím pre poslucháčov! Ak by som ju mala robiť pre 24 kritikov, potom by som sa radšej zamerala na džez. Nechcem však robiť hudbu pre zopár ľudí či do šuplíka. Moja muzička je zábavná, dá sa na ňu tancovať, oslavovať. Minule, keď som bola po dvoch koncertoch úplne vyčerpaná, prišli za mnou: Poďte nám zaspievať jednu pesničku – máme tu svadbu! Hoci som už mlela z posledného, nedokázala som odmietnuť. Išla som a z jednej pesničky bola napokon celá polhodina.
Podľa zamestnancov vášho motorestu vôbec nemáte hviezdne maniere, vraj vám nerobí problém ani obslúžiť hostí...
- Keď prídu 3-4 autobusy za sebou a čašníci nestíhajú, samozrejme, že im pomôžem. Ak aj neobsluhujem, aspoň idem medzi ľudí, poprosím ich, aby chvíľku vydržali, medzitým sa porozprávame a pofotíme. Ak by už boli veľmi nervózni, zaspievam im. (smiech)
Aká ste šéfka? Prísna?
- To by museli povedať zamestnanci. Šéfujeme však dvaja. Kolega Jozef Sliva, ktorý má na starosti prevádzku motorestu, hovorí, že keby som šéfovala sama, tak chodím s „holou riťou“. (smiech) Ale už som sa o práci s ľuďmi veľa naučila.
Pracovali ste na farmaceutickej fakulte, neskôr ako modelka, rosnička a speváčka. Už niekoľko rokov podnikáte a nedávno ste sa dokonca pokúsili o vstup do politiky. Neobsedíte dlho na jednom mieste?
- To bude asi tou horúcou balkánskou krvou. Robili sme 20 koncertov mesačne, potom som si povedala, že by možno stačilo aj 10 – aby som si to lepšie vychutnala, aj ľudia by si to viac užili. Teraz, keď máme dva voľné víkendy za sebou, sa už kolegu netrpezlivo pýtam: Tak čo, ešte nehráme?
Ešte stále koketujete s myšlienkou ísť do politiky?
- Nie, bol to len taký chvíľkový úlet.
Hoci ste pred časom povedali, že nie ste typ pre rodinný život, nedávno ste sa po ročnom odlúčení udobrili so svojím manželom. Už netúžite po voľnosti?
- Speváčky to majú v partnerskom vzťahu veľmi ťažké. Váš partner má totiž stále pocit, že sa o vás musí deliť so všetkými vašimi fanúšikmi. Po roku odlúčenia som si však uvedomila, že pre mňa je dôležitejšie mať doma dobré zázemie ako čokoľvek iné. Ale tiež viem, že v každom vzťahu sa musí jeden z partnerov obetovať viac ako ten druhý.
Nechýba vám k úplnej spokojnosti dieťa?
- To by som asi musela porodiť v behu! (smiech) Ale áno, chcela by som rodinu konečne prekvapiť bábätkom. Môj otec mi však nedávno povedal: Stále čítam v novinách, že chceš bábo, ale veď ty ešte nemáš ani projektovú dokumentáciu! (smiech)
Ako najradšej relaxujete?
- Veľmi rada napríklad šoférujem. Rada tiež trávim čas na motoreste, je to taká moja srdcová záležitosť. Mám tam mačičky, psy, chcela by som mať aj kone a kozy. Minule sa mi kolegovia smiali, že potom by sme mohli na ranč vyvesiť pútač: Chcete vidieť Jadrankine kozy? (smiech)
Vraj tiež rada meditujete. Pomáha vám to zvládať problémy v podnikaní i v súkromí?
- Hmotné veci ma až tak netrápia. Najhoršie veci som totiž prežila, keď som s mamou chodila po nemocniciach. Keď strávite sedem rokov na onkológii, začínate deliť problémy na riešiteľné a neriešiteľné. Keď horel môj motorest Zubor, povedala som kolegovi: Všetko sa dá postaviť znova, ale keď ťa teraz trafí šľak, s tým už určite nič nenarobíme.
Máte ešte nejaký cieľ?
- Ale samozrejme! Nedá sa predsa stagnovať. Keď sa pomaly vyškriabete na jeden schodík, odtiaľ už dovidíte na ten ďalší. Hoci je vysoko, chcete sa aspoň pokúsiť ho zdolať. Mám v sebe akýsi hnací motor, som obklopená schopnými ľuďmi a doma mám dobré zázemie. V takom prostredí sa dá expandovať a vymýšľať nové veci. Najradšej však závisím len sama od seba. Na seba sa totiž viem vždy spoľahnúť.
