Katastrofa v juhovýchodnej Ázii si vyžiadala takmer 200 000 mŕtvych, ničivé vlny tsunami zdevastovali pobrežie Indie, Thajska, Indonézie, Srí Lanky i Sumatry.
Česká televízia vyslala do postihnutých oblastí dvoch kameramanov a troch reportérov – Hanu Scharffovú, Jana Moláčka a Filipa Kandu, ktorý sa s nami tesne po návrate domov podelil o svoje dojmy.
Náročné podmienky
Filip Kanda počas žurnalistickej kariéry preskákal všeličo, ale následky podmorského zemetrasenia v juhovýchodnej Ázii boli zatiaľ, čo sa počtu obetí týka, jeho najtragickejšou skúsenosťou. V Thajsku, odkiaľ prinášal najčerstvejšie správy, zahynulo najviac zahraničných turistov. „Podmienky, v ktorých sme robili, boli, samozrejme, náročné, ale to k práci krízového reportéra patrí, a ani raz som si nemusel povedať, že toto nevydržím a som celkom na dne,“ opisuje situáciu.
Najdlhšie dni v živote
Najviac problémov štábu spôsoboval časový posun voči ČR: „Pracovný deň trval prakticky stále. Keď bola v Thajsku noc, v Čechách mali deň alebo podvečer a vtedy sa vysielajú hlavné spravodajské relácie, do ktorých sme nielen pripravovali reportáže, ale aj živé vstupy. Od rána miestneho času som zasa potreboval pracovať na reportážach.“ Neustály stres však Filipovi vyhovuje: „V opakovaných vstupoch si triedim myšlienky, upravujem formulácie a posúvam sa stále ďalej. Pokiaľ to bolo možné, snažili sme sa v rámci možností aj pomáhať, najmä pri zhromažďovaní informácií o nezvestných, či poskytovať kontakty.“
Šokujúci zápach
Okrem pracovného vyťaženia sa štáb ČT na podmienky pobytu nemusel sťažovať. „Náš hotel bol veľmi dobrý, horšie hotely na pláži boli zatopené, takže prežili iba kvalitnejšie na vyšších miestach,“ spomína Filip. Situácia mimo hotela bola radikálne odlišná: „Mŕtvi a pozostalí na mňa pôsobia veľmi emotívne, rovnako pohľad na také rozsiahle zničené oblasti, na nekonečné zoznamy nezvestných a ľudí, ktorí ich hľadajú. A nesmiem zabudnúť na odporný zápach na mieste výskytu mŕtvych.“
Vôľa osudu?
Podobné zážitky má Kanda z Kolumbie, kde pri zemetrasení zahynulo na jedinom mieste 1 000 ľudí, alebo po teroristickom útoku v Madride. V Thajsku sa však obyvatelia stavali ku katastrofe pre nás Európanov nezvyčajne: „Thajčania sa k tragédii nevracajú, hovoria – stala sa, musela sa stať, niekto mocný (boh, osud) chcel, aby sa stala, teraz musíme žiť ďalej a začať odznova. Určite v tom hrá úlohu i náboženstvo a viera v prevtelenie. No našli sa aj takí, ktorí mali obavy, že prídu ďalšie tsunami.“
Zmysel života
Hoci Filipa jeho kariéra zaviala do oblastí rôznych tragédií, pri práci sa nevyhne nepríjemným pocitom. „Hlavou sa človeku, pochopiteľne, preháňa množstvo myšlienok, ale v mojom prípade sa v prvom rade usilujem splniť svoje profesionálne úlohy – operatívne, pokiaľ možno objektívne a presne informovať. V takýchto situáciách to nie je jednoduchá úloha a vyžaduje si veľké sústredenie,“ prezradil 36-ročný rodák z Prahy.
Ako novinár sa stáva menej citlivým k tragédiám, lebo musí stále informovať, nakrúcať reportáže, robiť rozhovory so zlomenými ľuďmi. „Ľudské cítenie sa dostaví priebežne. Začínam rozmýšľať o zmysle života, o bezmocnosti, osude i náhode. A aj keď to môže znieť čudne, taká udalosť ma vnútorne posilní. Dodá mi totiž impulz a energiu do nového života, uvedomím si, že musím využívať každú sekundu, pretože môže byť tou poslednou.“
