JOHANNESBURG - Keby filmoví tvorcovia spracovali životný príbeh Martina Pistoriusa, mnohí diváci by zrejme neuverili, že ide o skutočnú životnú skúsenosť. Tento obyvateľ Juhoafrickej republiky totiž zostal desať rokov uväznený vo vlastnom tele. A hoci vnímal okolitý svet, nikto o tom nevedel.
Keď sa dvanásťročný Martin Pistorius jedného dňa vrátil domov zo školy s bolesťami v krku, netušil, že čoskoro príde o desať rokov svojho života. Lekári spočiatku jeho stav definovali ako obyčajnú chrípku. Neskôr pacientovi diagnostikovali kryptokokovú meningitídu a tuberkulózu mozgu a spustili liečbu oboch týchto ochorení. Po tom, ako jeho telo zoslablo a stratil schopnosť hovoriť a pohybovať sa, zostal vo vegetatívnom stave. Túto nepríjemnú skúsenosť neskôr opísal v roku 2011 vo svojej knihe „Ghost Boy“. Rodičia Joan a Rodney nedostali žiadne konkrétne vysvetlenie, čo sa ich synovi stalo. Zároveň však neboli pripravení vzdať sa ho a umiestnili ho v opatrovateľskom centre.
Martin, ktorý ma dnes 49 rokov, opisuje svoju kómu ako prázdnu schránku. „Dokázal som počuť, vidieť a chápať všetko okolo seba, ale nemal som absolútne žiadnu moc ani kontrolu nad ničím. Tento pocit úplnej bezmocnosti je pre mňa asi najhorší, aký som kedy zažil a dúfam, že ho už nikdy nebudem mať," priblížil vo svojom článku uverejnom v britskom denníku Daily Mail. Podľa jeho slov sa cítil, akoby neexistoval a o každej veci zaňho rozhodoval niekto iný. Nikto si v tom čase neuvedomil, že Pistorius vnímal všetko okolo seba. Dokonca si spomínal, že v centre špeciálnej starostlivosti nemal inú možnosť ako sledovať reprízy televízneho programu pre deti Barney a jeho priatelia. „Ani vám nedokážem vyjadriť, ako veľmi som ho nenávidel,“ vyhlásil.
Chcela, aby jej syn umrel
Jeho mama Joan vtedy tiež priznala, že boli chvíle, keď sa so synovým stavom ťažko vyrovnávala. Vo svojich memoároch spomína, ako jedného dňa sedel na invalidnom vozíku, keď mu povedala: „Dúfam, že zomrieš.“ Táto poznámka sa ho dotkla a cítil sa po nej veľmi smutný a rozrušený, ale rozumel tomu, prečo to mama vyslovila. Aby si zachoval zdravý rozum, používal svoju fantáziu. „Predstavoval som si rôzne veci. Napríklad, že som veľmi malý, že nastúpim do vesmírnej lode a odletím. Prípadne, že sa môj invalidný vozík zázračne premení na lietajúce vozidlo. Niekedy som pozoroval, ako sa veci hýbu, či už to bol pohyb slnečného svetla počas dňa alebo som sledoval, ako sa okolo mňa preháňa nejaký hmyz. V skutočnosti som žil vo svojej mysli do takej miery, že som niekedy nevnímal svet okolo seba,“ prezradil.
Veľký zlom
V roku 2001, keď mal Martin 25 rokov, opatrovateľka Virna van der Waltová odporučila jeho rodičom, aby vzali syna do Centra pre rozšírenú a alternatívnu komunikáciu na Pretórijskej univerzite. Práve tam mu jeden z lekárov podržal hárok papiera so symbolmi a požiadal ho, aby očami našiel loptu. Po nájdení tvaru ho poprosil, aby našiel psa. Takmer 13 rokov po tom, čo ochorel, sa tomuto mužovi podarilo zistiť, že Martin je pri vedomí a dokáže komunikovať. Jeho rodičia mu kúpili počítač. Bol v ňom predinštalovaný komunikačný softvér podobný tomu, ktorý využíval zosnulý teoretický fyzik Stephen Hawking. Pistorius vyberal na zariadení písmená, slová alebo symboly pomocou pásky pripevnenej na hlave, ktorá fungovala ako myš.
Po svojom uzdravení začal v roku 2003 pracovať s Virnou van der Waltovou v opatrovateľskom centre. Neskôr stretol svoju životnú lásku Joannu, ktorá pracovala ako sociálna pracovníčka. Vzali sa v roku 2009 v Essexe. O deväť rokov neskôr sa im narodil syn Sebastian Albert Pistorius a jeho otec často zdieľa fotografie svojej rodiny na Instagrame. V súčasnosti pracuje ako informatik a webový vývojár.
