OSLO - Vedci zverejnili na internetovom serveri EarthArXiv ďalšiu teóriu objasňujúcu zvláštny úkaz, ktorý sa vyskytuje na Sibíri. Dochádza tam totiž k častým mohutným explóziám kráterov. Podľa niektorých správ je možné počuť tieto výbuchy v oblastiach vzdialených až sto kilometrov.
Prítomnosť explodujúcich kráterov na Sibíri bola prvýkrát zaznamenaná v roku 2012. Vedcov mätie najmä skutočnosť, že k výbuchom dochádza v permafroste. Mnohé z kráterov dosahujú obrovskú veľkosť s hĺbkou viac ako 160 metrov a šírkou 65 metrov. Kusy chrliace na povrch končia stovky metrov od samotnej prepadliny a explóziu je niekedy počuť do vzdialenosti 96 kilometrov.
Jednoznačná príčina ich vzniku zatiaľ nie je známa. Podľa najnovšej teórie vedcov z Univerzity v Osle ale môže byť dôvodom výbuchu horúci zemný plyn, ktorý uniká z podzemných zásob. To by zároveň vysvetľovalo, prečo sa krátery objavujú len v určitých oblastiach na Sibíri. Hlavný autor štúdie, nórsky profesor Helge Hellevang z Univerzity v Oslo, uviedol, že táto lokalita je známa veľkými podzemnými zásobami zemného plynu. "Keď klimatické zmeny alebo otepľovanie atmosféry oslabujú časť permafrostu, potom sa objavujú tieto výbuchy, ku ktorým dochádza len na Sibíri," priblížil Hellevang.
Explodujúce krátery
Večný mráz zadržiava veľa organického materiálu. Keď sa teplota zvýši, roztopí sa a rozloží. Pri tomto procese sa uvoľňuje metán. Experti preto prirodzene predpokladali, že príčinou vzniku kráterov je metán unikajúci z permafrostu. Práve tento proces totiž vedie k vzniku termokrasov, čiže jazier, ktoré sa objavujú v oblastiach, kde sa topí permafrost a kde buble metán. To však nevysvetľuje, prečo sú takzvané explodujúce krátery takto špecificky lokalizované. Doteraz ich bolo identifikovaných osem, a to na západosibírskych polostrovoch Jamal a Gydan v severnom Rusku.
Explodujúce jazerá sa naopak vyskytujú v najrôznejších oblastiach, kde sa nachádza večne zamrznutá pôda, vrátane Kanady. Hellevang a jeho kolegovia predpokladajú, že v hre je aj iný mechanizmus - horúci zemný plyn, ktorý preniká cez nejaký geologický zlom, hromadí sa pod zamrznutou vrstvou pôdy a zohrieva ju zdola. Horúce plynové prúdy by mohli pomôcť rozmraziť večný ľad zospodu, čím by sa táto vrstva zamrznutej pôdy oslabila a zvýšila by sa pravdepodobnosť jej zrútenia.
K takejto explózii ale môže dôjsť len vtedy, ak je večný ľad dostatočne tenký a slabý a môže sa pretrhnúť. A keďže zvyšujúce sa teploty zároveň roztápajú jeho vrchnú vrstvu, vznikajú ideálne podmienky, aby sa plyn náhle uvoľnil a vyvolal buď výbuch, alebo mechanický kolaps spôsobený plynom. Vedci sa domnievajú, že práve týmto spôsobom vzniká kráter. Podľa ich modelu mohlo vzniknúť viac takýchto kráterov, ktoré odvtedy zanikli, pretože sa do nich dostali voda a pôda z okolia a vyplnili vzniknutú medzeru. "Je to veľmi odľahlá oblasť, takže presne nevieme, aký je ich skutočný počet. Ak sa pozriete na satelitnú snímku polostrova Jamal, sú tam tisíce okrúhlych priehlbín. Väčšina alebo všetky z nich mohli byť termokrasy, ale potenciálne aj staršie krátery," vysvetlil Hellevang.
Nebezpečná hypotéza o klimatickej kríze
Podľa Lauren Schurmeierovej z Havajskej univerzity má táto teória svoje opodstatnenie, ale na jej overenie bude potrebné zhromaždiť viac dôkazov, aby sa preukázalo, že pod večným ľadom sa vytvárajú takéto zásoby plynu. Ak sa ukáže, že je správna, mohlo by to naznačovať problémy pre klimatické modely. Zemný plyn je plný metánu. To by znamenalo, že krátery fungujú ako obrovské komíny, cez ktoré sa môže metán náhle uvoľniť do atmosféry. "Pokiaľ ide o štandardný spôsob, akým zlyhávajú veľké akumulácie, potom sa vo veľmi krátkom čase uvoľní veľké množstvo metánu," povedal Thomas Birchall z Univerzitného centra Svalbarde v Nórsku.
Hellenvang je však opatrný. Ak totiž opísaný jav existuje len v tejto veľmi obmedzenej oblasti, môže sa stať, že v globálnom meradle je jeho vplyv nepatrný. Aj keď v podzemných zásobách je pravdepodobne uložené veľké množstvo metánu, nie je jasné, koľko z neho by sa mohlo dostať von. "Myslím si, že v prvom rade musíme pochopiť, koľko metánu prirodzene uniká z tohto druhu systémov a následne to porovnať s tým, koľko sa ho v skutočnosti nachádza v permafroste. Potom budeme mať reálnejší odhad, koľko sa ho môže uvoľniť v dôsledku ohrievania atmosféry alebo zmeny klímy," dodal profesor.
