WASHINGON - Betty a Barney Hillovci v októbri 1961 prišli s mimoriadnym tvrdením. Vo svojom dome v americkom štáte New Hampshire učiteľovi astronómie povedali, že ich počas jazdy cez Biele hory priamo z kľukatej cesty uniesla skupina mimozemšťanov. Podivné bytosti ich potom na palube vesmírnej lode v tvare taniera pomocou sond podrobili sérii invazívnych vyšetrení, píše server BBC.
Tvrdenie Hillovcov - sociálnej pracovníčky a zamestnanca pošty - uchvátilo verejnosť a manželia sú považovaní za priekopníkov celého žánru mimozemských únosov. Ich príbeh viedol k zverejneniu mnohých ďalších podobných príhod. Tiež ale prispel k ďalšej revolúcii, a to prostredníctvom Hollywoodu. Podľa rozprávania manželov mali mimozemské stvorenia nepomerne veľké hlavy, široké oči, šedastú pleť, malé nosy a namiesto úst len štrbinu. Vďaka nim sa preto zrodil archetypálny filmový mimozemšťan, podobný strašidelnému, deformovanému pozemskému dieťaťu.
Zelení a šedí mužíčkovia
Televízny a filmový priemysel si mimozemské bytosti s veľkou hlavou rýchlo privlastnil, a to nielen na základe rozprávania Hillovcov, ale aj podľa hŕstky ďalších podobných príbehov, ktoré sa vynorili zhruba v rovnakom čase. "A štandardným vyobrazením mimozemšťana sa tak stal sivý mužíček," uvádza autor knihy Extraterrestrials (Mimozemšťania) Wade Roush. "Keď na scénu prišiel Steven Spielberg a nakrútil dva pravdepodobne najprelomovejšie filmy o mimozemšťanoch - Blízke stretnutia tretieho druhu (1977) a E.T. - Mimozemšťan (1982), tak tamojšie nepozemské bytosti a v podstate celé snímky boli založené na predstave o zelených alebo šedých mužíčkoch z 50. a 60. rokov minulého storočia," pokračuje.
V roku 1887, teda ešte pred vynálezom krájaného chleba alebo nanuku sa spisovateľ vedeckofantastickej literatúry Joseph Henri Honoré Boex pustil vo svojej bruselskej kancelárii do práce a napísal novelu Les Xipéhuz. Dej sa odohráva na Zemi tisíc rokov pred založením dávnych mezopotamských metropol Ninive a Babylon a začína sa snovým stretnutím na lesnej čistinke. Kočovný kmeň pozemšťanov si jednu noc hľadá miesto na spanie, ale namiesto toho narazí na "Les Xipéhuz". Bizarné geometrické bytosti sa podobajú "namodralým priehľadným kužeľom" so špičkou smerujúcou k nebu. Sú zhruba spolovice veľké ako človek, sú pokryté pruhovými ornamentmi a pri základni majú "hviezdu oslnivú ako poludňajšie slnko". Xipéhuz sú považovaní za jedných z prvých nehumanoidných mimozemšťanov v sci-fi literatúre.
Po Xipéhuz sa objavila široká škála čudných foriem života, ktoré sa v mnohých veciach vyrovnali aj tým na Zemi. Do roku 1898, kedy anglický spisovateľ H. G. Wells vo svojej Vojne svetov predstavil čitateľom Marťanov, mimozemšťania narástli do obludných rozmerov. Wellsovi votrelci z Marsu sa skladali z chápadiel a obrovskej hlavy s akýmsi zobákom, rozmnožovali sa asexuálne a kŕmili sa čerstvou ľudskou krvou extrahovanou pipetami a následne injekčne vpichnutou do svojich tiel. V nasledujúcich desaťročiach sa rady mimozemšťanov vedeckofantastickej literatúry rozrástli o hmyzie Selenity v Prvých ľuďoch na Mesiaci (1901) či oslnivú mysliacu hviezdu z knihy Star Maker (Hviezdotvorca) z roku 1937.
Mimozemšťania chodiaci po dvoch nohách
Predstavy o mimozemšťanoch sa znovu premenili so vzostupom Hollywoodu v 20. storočí, čo viedlo k zobrazovaniu bytostí, ktoré sa až príliš podobajú ľuďom. "Myslím si, že hlavným dôvodom je to, že je jednoduchšie človeka navliecť do kostýmu, ako vymýšľať nejaké naozaj evolučne vzdialené vyobrazenie," hovorí Roush. Aj vďaka inšpirácii príbehmi ľudí ako Hillovci sa potom štandardom stali mimozemšťania chodiaci po dvoch nohách. "Dokonca aj v seriáloch, ako je Star Trek, sú všetci mimozemšťania humanoidní, a to úplne jasne kvôli rozpočtu," uvádza spisovateľ. V posledných desaťročiach však nové technológie posunuli hranice nemožného. S počítačovo generovanými výjavmi a teraz aj s príchodom umelej inteligencie začali mimozemšťania opäť naberať bizarný smer.
