(Zdroj: Jupiterimages)
BRATISLAVA - Ľudia, ktorí nerozprávajú o svojich traumatických skúsenostiach, si vedú oveľa lepšie, než tí, čo zo seba "všetko vypustia".
Vyplýva to z novej štúdie americkej University of Buffalo, ktorá počas dvoch rokov porovnala vývoj tritisíc ľudí s rozdielnymi prístupmi k riešeniu problémov po útokoch z 11. septembra 2001 na Svetové obchodné centrum (WTC). Experti zistili, že ľudia, ktorí neradi rozprávali o svojom negatívnom zážitku, mali o dva roky neskôr tendenciu byť menej poznačení.
Ako však pre internetovú stránku spoločnosti BBC uviedol britský psychológ Stephen Joseph, podľa mnohých iných štúdií, práve rozprávanie ľuďom pomohlo. Tej najnovšej sa po roku 2001 prostredníctvom online dotazníkov zúčastnilo v priebehu ďalších dvoch rokov tritisíc ľudí. Ani jeden z respondentov pritom neprišiel o žiadneho príbuzného alebo kamaráta.
Vedci ich rozdelili do rôznych skupín podľa toho, či sa cítili byť pripravení vyjadriť svoje pocity alebo nie. Ak by predpoklad, že je zdravšie hovoriť o traumách bol správny, experti, vedení Markom Seerym by očakávali, že ľudia s opačným prístupom sa budú onedlho cítiť horšie. Opak sa však stal pravdou a tí, ktorí držali všetko v sebe, boli v lepšom psychickom stave. "Mali by sme ľuďom hovoriť, že nie je nič zlé na tom, ak nechcú vyjadriť svoje myšlienky a pocity po prežití kolektívnej traumy.
V skutočnosti sa s tým môžu vyrovnať a podľa výsledkov nášho prieskumu sa s tým ľahšie vyrovnajú ako ľudia, ktorí o svojich pocitoch hovoria," uviedol Seery, ktorého štúdiu publikovali v Journal of Consulting and Clinical Psychology.
Podľa Josepha, ktorý sa špecializuje na traumy po katastrofách, v tomto ohľade je dôležité "neškatuľkovať" správny prístup ku všetkým pacientom. Ako spresnil, podľa mnohých iných štúdií, ľudia, ktorí rozprávali o svojich pocitoch a absolvovali správnu terapiu, si viedli lepšie.
Ako však pre internetovú stránku spoločnosti BBC uviedol britský psychológ Stephen Joseph, podľa mnohých iných štúdií, práve rozprávanie ľuďom pomohlo. Tej najnovšej sa po roku 2001 prostredníctvom online dotazníkov zúčastnilo v priebehu ďalších dvoch rokov tritisíc ľudí. Ani jeden z respondentov pritom neprišiel o žiadneho príbuzného alebo kamaráta.
Vedci ich rozdelili do rôznych skupín podľa toho, či sa cítili byť pripravení vyjadriť svoje pocity alebo nie. Ak by predpoklad, že je zdravšie hovoriť o traumách bol správny, experti, vedení Markom Seerym by očakávali, že ľudia s opačným prístupom sa budú onedlho cítiť horšie. Opak sa však stal pravdou a tí, ktorí držali všetko v sebe, boli v lepšom psychickom stave. "Mali by sme ľuďom hovoriť, že nie je nič zlé na tom, ak nechcú vyjadriť svoje myšlienky a pocity po prežití kolektívnej traumy.
V skutočnosti sa s tým môžu vyrovnať a podľa výsledkov nášho prieskumu sa s tým ľahšie vyrovnajú ako ľudia, ktorí o svojich pocitoch hovoria," uviedol Seery, ktorého štúdiu publikovali v Journal of Consulting and Clinical Psychology.
Podľa Josepha, ktorý sa špecializuje na traumy po katastrofách, v tomto ohľade je dôležité "neškatuľkovať" správny prístup ku všetkým pacientom. Ako spresnil, podľa mnohých iných štúdií, ľudia, ktorí rozprávali o svojich pocitoch a absolvovali správnu terapiu, si viedli lepšie.
