OSTENDE - Nový výskum upozornil, že z vraku nacistickej hliadkovej lode potopenej v Severnom mori v roku 1942 stále unikajú nebezpečné chemikálie. Podľa odborníkov by mohli tisíce podobne potopených vrakov zhoršiť morské prostredie medzi Britániou a európskym kontinentom. Ako sa ale ukázalo, morský život sa vraku prispôsobil.
Štúdia zverejnená v časopise Frontiers in Marine Science varuje, že z vraku nacistickej lode potopenej britskými bojovými lietadlami v Severnom mori počas druhej svetovej vojny stále unikajú nebezpečné chemikálie. Polycyklické aromatické uhľovodíky (PAH) z paliva, ťažké kovy a stopy výbušnín ovplyvňujú mikrobiológiu a geochémiu morského dna okolo miesta, kde teraz spočíva. Výskumníci naznačujú, že tisíce vojnových vrakov v Severnom mori medzi Britániou a Európou by mohli podobne ohroziť morské prostredie. "Ťažké kovy môžu pochádzať z rôznych zdrojov. Kov vo vnútri vraku môže byť zdrojom kovových iónov, ale aj paliva (uhlie), farieb a mazív," povedal vedúci projektu Maarten De Rijcke z Flámskeho morského inštitútu v Belgicku.
Existujú však určité náznaky o tom, že morský život sa prispôsobil prítomnosti vraku a že niektoré baktérie požierajú pozostatky potopenej lode. De Rijcke uviedol, že vrak V-1302 John Mahn vybrali pre štúdiu kvôli jeho polohe v Severnom mori. Je ďaleko od lodných liniek, s dobrou viditeľnosťou a v dostupnej hĺbke a bolo známe, že obsahuje muníciu. Vedci chceli zistiť, či takéto vraky stále ovplyvňujú mikrobiálne spoločenstvá a okolité sedimenty na morskom dne a poskytnúť pohľad na environmentálne hrozby, ktoré predstavujú. Analyzovali vzorky odobraté priamo z oceľového trupu vraku a okolitého morského dna a zistili, že hoci mnohé z chemikálií boli nebezpečné, všetky sa nachádzali hlboko pod toxickými hladinami.
Najvyššie hladiny kovov, ako je nikel a meď, boli nájdené vo vzorkách odobratých v blízkosti lodného uhoľného bunkra, zatiaľ čo najvyššie koncentrácie PAH experti našli vo vzorkách odobratých najbližšie k plavidlu. Analýza ukázala, že vrak mal relatívne vysokú úroveň biodiverzity; napríklad ryby, kraby a iné kôrovce, mäkkýše, morské sasanky a morské rastliny využívajú takéto vraky ako umelé útesy. Ukázalo sa však aj to, že mikroorganizmy na vraku a okolo neho sa prispôsobujú chemikáliám, ktoré z neho unikajú, a kovom samotného plavidla. Niektoré ich dokonca používali ako potravu.
John Mahn bola v roku 1927 nemecká rybárska loď, ale po vypuknutí druhej svetovej vojny v roku 1939 ju zabavilo nemecké námorníctvo a označilo V-1302. 12. februára 1942 sa loď potopila po útoku britských bombardérov. Dvanásť členov posádky zahynulo, zvyšných 26 osôb zachránili nemecké lode v okolí. Vrak lode dodnes leží v Severnom mori pri pobreží Belgicka v hĺbke asi 35 metrov. Štúdia je súčasťou projektu hodnotenia environmentálnych rizík potopených vrakov, čo vládam umožní uprednostniť najnebezpečnejšie vraky na bližšiu kontrolu.
