LONDÝN - Čo sa stane s človekom, keď umrie? To je otázka, ktorá sužuje ľudskú myseľ od nepamäti. Aj keď sa už niekoľkokrát stala predmetom prelomových vedeckých štúdií, doposiaľ na ňu neexistuje zaručená odpoveď. Istú predstavu však v tomto smere ponúka fórum na Reddite. Ľudia, ktorí prežili svoju vlastnú smrť, sa zdôverili s tým, aké je to zomrieť.
Na Reddite sa objavila otázka pre tých, ktorí boli klinicky mŕtvi a následne ožili. "Čo sa stane s človekom, keď umrie?" znela. Stovky ľudí sa podelili so svojimi skúsenosťami. Kým niektorí necítili vôbec nič, iní mali skúsenosť so svetlom a určitú interakciu s inou osobou/bytosťou. Ďalší mali pocit, že môžu sledovať, čo sa deje, kým boli "mŕtvi" bez toho, aby mohli čokoľvek urobiť.
Tu je niekoľko odpovedí na otázku, aké je to umrieť:
"Dával som si robiť angiografiu, úplne bdelý som sledoval obrazovku a rozprával sa s lekárom. Zrazu sa ozval alarm a všetci prepadli panike. Môj svet sa stal mäkkým a zahmleným a všetko stmavlo. Ďalšia vec, ktorú si pamätám, bolo otvorenie očí a hlas lekára: ‚Máme ho späť‘. Bol to naozaj pokojný pocit."
"Jedného dňa som skolaboval počas prezentácie v triede. Moje dýchanie a krvný obeh sa zastavili. Cítil som sa, ako keby som sa rútil do nekonečnej diery, zatiaľ čo moji žiaci kričali o pomoc. Oživili ma a stále si nepamätám ten kúsok času predtým a po mojej smrti," napísal ďalší.
"Predávkoval som sa heroínom a lekár povedal, že sa mi zastavilo srdce. Nič som nevidel, bolo to ako spánok bez snov."
"Skolaboval som na pracovnom stretnutí vo februári 2014 a asi päť minút som nemal žiadny pulz ani srdcový rytmus. Moja posledná spomienka bola asi hodinu pred incidentom, potom som si pamätal už len to, čo sa stalo dva dni po incidente, keď som sa zobudil z medicínsky vyvolanej kómy."
"Trochu si pamätám jazdu sanitkou, ale neuvedomoval som si svoje vlastné telo. Bola to vážne tá najzvláštnejšia vec, akú som kedy zažil. Mohol to byť sen, ale videl som svoje vlastné bezvedomé telo. Spomínam si na lekára, ktorý bol so mnou v ambulancii (ktorého som nevidel, kým som omdlel), mal mätovo zelené vlasy a nepamätal som si jeho meno, ale pýtal som sa naňho, keď som sa asi po troch dňoch prebral."
"Stál som pred obrovskou svetelnou stenou. Rozprestierala sa hore, dole, doľava a doprava tak ďaleko, ako som dovidel. Ďalšiu spomienku mám až na prebudenie v nemocnici."
"Niekde som stál. Všade okolo mňa bola hmla a videl som môjho najlepšieho priateľa (s ktorým som bol vtedy pohádaný a prestal sa so mnou rozprávať) vychádzať z hmly. Povedal mi, že ešte nemôžem ísť, že to musím skúšať ďalej a ak sľúbim, že sa nevzdám, uvidíme sa späť na Zemi. Bez slova som súhlasil a okamžite som bol vtlačený späť do svojho tela."
"Nepamätám si pocit vznášania sa, ale dokázal som si do detailov vybaviť veci, ktoré sa stali, keď som bol ‚mŕtvy‘. Žiadne biele svetlá, žiadni mŕtvi príbuzní, nikto nepovedal, aby som sa vrátil, ale určite som bol schopný vidieť veci, ktoré neboli v žiadnom prípade viditeľné z miesta, kde bolo moje telo. Pamätám si, že som niečo hovoril a bol som nahnevaný, pretože mi nikto neodpovedal. Moja mama mi potom povedala: ‚Nič si nehovoril, bol si mŕtvy,‘"
