RAMLA/PRAHA - Nacistický dôstojník Adolf Eichmann sa snažil vo svojich pamätiach zbaviť viny za smrť šiestich miliónov Židov, ktorí zahynuli v dôsledku ním vytvoreného plánu. Zo záznamov z archívov ale vyplýva, že tento hlboko presvedčený antisemita nebol iba príjemcom rozkazov, ale idealistom, ktorý ľutoval iba to, že sa mu nepodarilo vyvraždiť všetkých Židov.
Adolf Eichmann sa skrýval ešte 15 rokov po vojne. Nakoniec ho našli v Argentíne a v máji 1960 ho uniesla izraelská tajná služba. Na jednej z mnohých nahrávok nakrútených v Argentíne sa vyjadril, že nesplnil svoju úlohu poriadne. "Mohli sme urobiť viac," zneli jeho slová. Súdny proces sa začal 11. apríla 1961. Eichmanna odsúdili na trest smrti, ktorý bol vykonaný pred 60 rokmi, 31. mája 1962.
Presuny Židov
Strojca holokaustu Eichmann, ktorý sa narodil 19. marca 1906 v Solingene v Porýní, sa stal členom Hitlerovej NSDAP v roku 1932. Židovskou otázkou v rámci SS sa začal zaoberať o dva roky neskôr. Po obsadení Rakúska v roku 1938 bol Eichmann vyslaný do Viedne, kde založil ústredňu pre židovské vysťahovalectvo, o rok neskôr stál pri založení podobnej ústredne v Prahe. Eichmann začal organizovať zatýkanie a postupne aj presuny Židov do koncentračných táborov. Po rozpútaní vojny výrazne narástol jeho vplyv. Menovali ho na čelo presídľovacieho referátu Gestapa. Od marca 1941 niesol Eichmannov "židovský referát" (Judenreferat) označenie IV B 4.
Eichmann hral významnú úlohu pri príprave konferencie vo Wannsee v januári 1942, ktorej hlavným cieľom bolo koordinovať konečné riešenie židovskej otázky. Vrcholom činnosti tohto "organizačného génia" bola v roku 1944 deportácia 440 000 maďarských Židov do Osvienčimu.
Obhajoba
Súd s Eichmannom (vtedy 55) začal v Jeruzaleme v apríli 1961. Pritiahol celosvetovú pozornosť, arabské listy z Egypta, Sýrie či Jordánska napríklad nijako neskrývali sympatie s Eichmannom, dokonca ani ľútosť nad tým, že "svoju prácu Eichmann nestihol dokončiť". Obžalovaný bol v 15 bodoch, ktoré zahŕňali zločiny proti židovskému národu, zločiny proti ľudskosti a členstvo v zločineckých organizáciách. Obžaloba sa opierala o zákon o potieraní nacistov a kolaborantov z roku 1950. Na všetkých 15 bodov Eichmann zo svojej kabíny z nepriestrelného skla odpovedal: "Nevinný."
Počas procesu svedčilo proti Eichmannovi mnoho ľudí, ktorí holokaust prežili a ktorí dokazovali jeho vinu pri transportoch Židov do vyhladzovacích táborov. Eichmann sa, podobne ako mnoho nacistov počas Norimberského procesu, snažil presvedčiť o tom, že rozhodnutie prijímal iba jediný muž, Adolf Hitler, a že on iba počúval rozkazy. Keď sa ho hlavný prokurátor Gideon Hausner počas krížového výsluchu spýtal, či cíti vinu za vraždy miliónov Židov, Eichmann odpovedal: "Právne nie, z ľudského hľadiska...áno. Zodpovedal som za ich deportácie."
Vinný vo všetkých bodoch
Po 114 výpovediach bolo hlavné pojednávanie uzavreté 14. augusta 1961, v decembri sudcovia oznámili, že Eichmann je vo všetkých 15 bodoch obžaloby vinný. Prvé štyri body sa zaoberali zločinmi proti židovskému národu, piaty až dvanásty bod zločiny proti ľudskosti a posledné tri body ho obviňovali z príslušnosti k trom zo štyroch zločineckých organizácií (SS, SD a Gestapu). Rozsudok smrti nad Eichmannom vyniesol súd v piatok 15. decembra 1961 o deviatej hodine ráno. Eichmannovo odvolanie izraelský súd odmietol v máji 1962 s tým, že Eichmann "žiadne vyššie rozkazy nedostával, bol sám sebe šéfom a sám rozkazy aj vydával". O milosť požiadal izraelského prezidenta Jicchaka ben Zviho sám Eichmann aj mnoho ďalších osobností.
Ben Zvi to 31. mája odmietol a Eichmannovej manželke Veronike, ktorá pochádzala z južných Čiech, napísal pasáž z biblickej Prvej knihy Samuelovej: "Ako tvoj meč zbavoval ženy detí, tak nech je tvoja matka bezdetná nad iné ženy." Na popravisku Eichmann povedal: "Nech žije Nemecko. Nech žije Argentína. Nech žije Rakúsko. Nikdy na ne nezabudnem. Pozdravujem svoju ženu, rodinu a mojich priateľov. Som pripravený. Za krátky čas sa znovu stretneme. Umieram s vierou v boha." Eichmann bol obesený v ten istý deň krátko pred polnocou vo väznici Ramla, jeho telo bolo spálené a popol vypustený nad Stredozemným morom mimo izraelského výsostného územia.
Proces, ktorý sa skončil jediným trestom smrti pre civilistu v povojnovej histórii Izraela, znamenal obrat aj v dejinách židovského štátu. Podľa americkej historičky Deborah Lipstadtovej boli práve výpovede ľudí, ktorí prežili holokaust (hoci z právneho hľadiska nemali na súd žiadny vplyv), najdôležitejším aspektom procesu. Po ich výpovediach sa zmenil v Izraeli pohľad na obete holokaustu a mnoho Izraelčanov bolo až potom schopných naplno hovoriť o vyvražďovaní.
O procese napísala slávnu knihu nemecká filozofka Hannah Arendtová (Eichmann v Jeruzaleme. Správa o banalite zla), ktorá sa snažila ukázať, že holokaust nebol vykonávaný morálne zrodenými jednotlivcami so sadistickými sklonmi, ale ľuďmi, ktorí boli "desivo normálni“. Podľa Arendtovej nebol Eichmann antisemitista, hlavným motívom jeho desivých činov vraj bol kariérny postup a počúvanie rozkazov.
Známy britský historik so špecializáciou na holokaust David Cesarani vo svojej knihe (Eichmann. Jeho život a zločiny) vysvetľuje, že Eichmann bol extrémny antisemitista, čo bolo dôležitou motiváciou pre jeho genocídu. Aj podľa Lipstadtovej bol jasným antisemitom, čo doložila vo svojej knihe Eichmannov proces citáciou jeho slov pred popravou, keď povedal, že na smrť pôjde spokojný, pretože zabil milióny Židov. Lipstadtová tiež odmietla kritické názory Arendtovej o tom, že židovské rady počas vojny pomáhali nacistom dávať dohromady zoznamy židov na deportácie do vyhladzovacích táborov.
