UTRECHT - Holandský profesor teoretickej epidemiológie Hans Heesterbeek v časopise The Conversation uvádza, že ochorenie COVID-19 bude pravdepodobne endemické. Znamená to, že aj keď sa spomalí jeho šírenie, tak nezmizne úplne a napriek očkovaniu sa budú aj naďalej vytvárať ohniská nákazy.
Infekcia sa stáva endemickou, ak ju v priemere každý infikovaný jedinec prenesie na ďalšiu osobu, čiže ak je reprodukčné číslo (R)=1. Počas epidémie, keď dochádza k šíreniu nákazy, predstavuje R vyššiu hodnotu ako 1. V prípade, že sa dostáva pod kontrolu, R klesá a je menšie ako 1. V praxi existuje množstvo modelov správania endemických ochorení. Niektoré sa udržiavajú na nízkych úrovniach po celý rok, zatiaľ čo iné vykazujú obdobia vyššieho prenosu striedané obdobiami nízkeho prenosu. K takejto situácii dochádza vtedy, ak sezónne faktory ovplyvňujú vzájomný kontakt ľudí alebo k náchylnosti na ochorenie a k šíreniu nákazy prispievajú iné organizmy, napríklad hmyz. Ak má každá infikovaná osoba vo svojom okolí dostatočný počet ľudí náchylných na chorobu, bude sa šíriť aj naďalej.
Slabnutie imunity
Pri chorobách, ktoré poskytujú trvalú imunitu po infekcii, je každý novorodenec závislý od imunity získanej od matky. To je dôvod, prečo vznikajú detské infekcie, ktoré sú endemické najmä v tých častiach sveta, kde je vysoká pôrodnosť. Patria sem napríklad osýpky. Ďalej je tu skupina ochorení, ktorým je imunita schopná odolávať iba dočasne, neskôr túto schopnosť stráca a opäť sa stáva náchylná na tieto choroby. Vírus alebo baktéria sa navyše môžu vyhnúť imunitnej pamäti mutáciou, takže ľudia s imunitou voči staršiemu kmeňu sa môžu nakaziť novou verziou ochorenia. V tomto prípade je ukážkovým prípadom chrípka. Podľa profesora teoretickej epidemiológie Hansa Heesterbeeka z Univerzity v Utrechte zatiaľ nie je známe, ako dlho vydrží imunita odolávať ochoreniu COVID-19 a ani to, aká bude účinnosť vakcíny, píše sa v článku v odbornom časopise The Conversation. Nedá sa zatiaľ presne určiť, či sa bude SARS-Cov-2 správať ako bežné koronavírusy, ktoré sú endemické, spôsobujú napríklad prechladnutie a poskytujú dočasnú imunitu iba približne na jeden rok.
Ďalším dôležitým faktorom ovplyvňujúcim endémiu je fakt, že ľudia s imunitou, ktorú získali buď prekonaním ochorenia alebo očkovaním, nie sú zvyčajne rovnomerne rozmiestnení po celej komunite alebo krajine, nehovoriac o ich celosvetovom výskyte. Aj v prípade COVID-19 sú oblasti, kde sa infekcia rozšírila intenzívnejšie a také, ktoré boli zasiahnuté iba okrajovo. Bez rovnomerného rozdelenia odolných jedincov neexistuje populačná imunita ani vtedy, ak bolo zaočkované také množstvo ľudí, aby splnili predpokladanú potrebnú hranicu. V týchto prípadoch môže byť priemerný R dostatočne nízky, aby bola infekcia pod kontrolou, ale v nechránených lokalitách bude vysoko nad 1. Tento stav vedie k vzniku lokalizovaných ohnísk a umožňuje, aby choroba zostala endemická a šírila sa aj z miesta na miesto s vysokou hustotou a interakciu obyvateľstva.
Ako reagujú ľudia
Ak sa stane COVID-19 endemický, spôsob jeho zvládania bude závislý od toho, aká účinná bude vakcinácia a liečba. Ak dokážu tieto faktory ochrániť ľudí pred najťažšími následkami, zaradí sa aj COVID-19 na zoznam chorôb, s ktorými sme sa naučili žiť a s ktorými sa počas života stretáva veľká časť populácie. V závislosti od toho, či bude odolnosť ľudí trvalá alebo dočasná, bude možno potrebná každoročná aktualizácia vakcín, ktoré nás budú chrániť. Ochorenie by sme tiež možno mohli dostať pod kontrolu očkovaním v určitom veku (ako pri iných detských infekciách). Ak vakcíny nielen zabránia klinickému ochoreniu, ale aj výrazne znížia prenos a poskytnú dlhodobú imunitu, za daných okolností existuje predpoklad, že môže dôjsť k eradikácii (vyhubeniu) COVID-19. Podľa Heesterbeeka to však nie je veľmi reálne, pretože prípadov eradikácie je iba veľmi málo a nepodarilo sa ju dosiahnuť pri viacerých ochoreniach, proti ktorým sú vyvinuté vakcíny poskytujúce trvalú imunitu.
