LONDÝN/PRAHA - Letecká bitka o Britániu, v ktorej sa v lete 1940 oslabená ostrovná ríša bránila agresívnemu nemeckému postupu, ukázala svetu pravého britského ducha. Na nebi nad Albionom sa počas troch mesiacov od 10. júla stretli tisíce letúňov, vďaka urputnosti obrancov ale musela Luftwaffe a hlavne jej sebavedomý veliteľ Hermann Göring prehltnúť horkú pilulku.
"Na poli ľudských konfliktov nikdy tak veľké množstvo nevďačilo za tak mnoho tak nepatrnej hŕstke," vyhlásil 20. augusta 1940 britský premiér Winston Churchill na adresu letcov, ktorí sa každodenne stretávali v tvrdých bojoch s nemeckými útočníkmi. V tom čase síce ešte nebola bitka ani zďaleka vyhratá, Churchillove slová ale presne vystihli podstatu leteckých súbojov. Na britskej strane sa do nich zapojili zhruba tri tisícky letcov, z ktorých viac ako päťsto padlo a stovky utrpeli vážne zranenia. V radách Kráľovského letectva (RAF) bojovalo počas bitky o Britániu bojovali okrem domácich letcov aj Poliaci, Novozélanďania, Kanaďania, ale aj 88 pilotov z Československa. Najslávnejším z nich bol Josef František, so sedemnástimi zostrelmi vôbec najúspešnejšie stíhacie eso celej bitky, ktorý ale až do svojej smrti 8. októbra 1940 bojoval v radách poľskej 303. perute.
FOTO Unikol tajný PLÁN Hitlera na inváziu: Detaily útoku, z ktorých naskakujú zimomriavky
Nemecká bombardovacia ofenzíva pritom mala byť len predohrou invázie na britské ostrovy, ktorú Hitlerovi generáli chystali pod krycím označením Seelöwe. Nálety od začiatku júla 1940 postupne silneli a v polovici augusta prišla hlavná vlna leteckých útokov Luftwaffe. Nemci sústredili svoje útoky hlavne na letiská, pokusy o ich zničenie však nevyšli. Nepodarilo sa naviac narušiť ani systém včasného varovania pred leteckými útokmi, založený na radare a budovaný od polovice 30. rokov. Vďaka sieti staníc na pobreží Británie tak dokázala RAF účinne organizovať obranu. V jej prospech hralo aj to, že sa bojovalo hlavne nad britskou pevninou, a tak zostrelenie stíhačky neznamenalo automaticky stratu vycvičeného letca. Letectvu nechýbali ani veľké počty moderných stíhačiek. Hurricany a vzácnejšie spitfiry boli pre nemeckých messerschmittov viac než dôstojnými súpermi.
Nemecké bombardovanie, spočiatku sústredené okrem základní RAF hlavne na priemyselné oblasti, sa postupne prenieslo aj na civilné ciele. Odštartovali to bomby, ktoré koncom augusta najskôr omylom spadli na Londýn. Briti v reakcii na to podnikli odvetný, i keď skôr symbolický, nálet na Berlín. O niekoľko dní neskôr Adolf Hitler pohrozil ostrovnému kráľovstvu ničivými náletmi a už 7. septembra sa Londýnčania mohli presvedčiť o tom, že svoje slová myslel vážne. Nálety, ktoré na Londýn smerovali až do polovice novembra 1940 a zabili vyše 20 000 ľudí, ale neuspeli. Bomby síce zborili alebo poškodili zhruba milión domov, hlavný cieľ - zničenie morálky civilistov - sa však dosiahnuť nepodarilo. Práve nemecké bombardovanie Londýna, ale aj ďalších miest vrátane holandského Rotterdamu a Varšavy o mesiac skôr, uľahčili o pár rokov neskôr vedenie Kráľovského letectva rozhodovanie o mohutných útokoch na nemecké civilné ciele.
"Nemci zasiali vietor a teraz žnú búrku," vyhlásil po nejakom čase letecký maršál a vrchný veliteľ britského bombardovacieho letectva Arthur Harris. V lete 1940 ale boli podobné útoky hudbou budúcnosti; v tom čase totiž RAF a spolu s ňou celá Británia bojovali o holé prežitie. Nakoniec ale Británia odolala a nemecké velenie 17. septembra 1940 odložilo operáciu Seelöwe na neurčto. Veľké nemecké letecké útoky na britské územie sa skončili ale až na jar 1941.
