FRÉJUS - Nedostatočný geologický prieskum, lajdáctvo a súhra náhod boli pred viac ako šesťdesiatimi rokmi, 2. decembra 1959, príčinou pretrhnutia francúzskej priehrady Malpasset, ležiacej vo východnej časti stredomorského azúrového pobrežia. Tragédia si vyžiadala vyše 420 obetí a stala sa jednou z najhorších udalostí podobného druhu.
Priehrada sa pretrhla o 21:13 miestneho času a záplavová vlna, ktorá bola spočiatku vysoká 40 metrov a do údolia sa rútila rýchlosťou 70 km/hod, zmietla z povrchu zeme dve dediny. Za 20 minút sa prirútila do sedem kilometrov vzdialeného mesta Fréjus, ktorý sčasti zaplavila. Sila vlny bola tak veľká, že tonové kusy priehrady ničili všetko živé i neživé až vo vzdialenosti takmer dva kilometre a ešte vo Fréjuse záplavová vlna dosahovala až tri metre. Podľa niektorých zdrojov bolo obetí ďaleko viac než oficiálne uvádzaných 423. Mnoho tiel totiž vlna odniesla do mora. Medzi obeťmi boli aj robotníci z neďalekej stavby diaľnice, ktorí nikomu nechýbali, pretože na stavbe pracovali bez povolenia.
Klenbová betónová priehrada v malebnom údolí Malpasset na rieke Reyran sa začala stavať v roku 1952 a slúžiť mala ako zdroj vody v tomto suchom regióne. Jej architektom bol slávny André Coyne, autor niekoľkých desiatok priehrad v mnohých krajinách sveta. Hrádza bola vysoká 60 metrov, dlhá 220 metrov a objem nádrže činil 50 miliónov metrov kubických. Na mieste sa dodnes nachádzajú zvyšky hrádze a turisti si tak môžu urobiť predstavu o tom, čo sa vtedy stalo.
Tragédiu spôsobil tektonický pohyb okolitých skál v kombinácii s výdatnými zrážkam, ktoré spôsobili preplnenie nádrže, ktorá nevydržala tlak hornín a vody. V osudný deň voda stúpala v hrádzi neočakávane rýchlo a stráž sa preto rozhodla spojiť s ústredím. Telekomunikačná spoločnosť ale práve štrajkovala, a tak sa zamestnanec priehrady vydal na motorke do Fréjusu. Povolenie na otvorenie stavidiel však nedostal, pretože úradníci sa báli, že by voda ohrozila stavbu nového diaľničného mosta. Povolenie priehrada nakoniec dostala až o šiestej hodine večer, čo už ale bolo neskoro. Voda začala pretekať a po deviatej hodine sa časť hrádze zrútila. Strážnik, ktorý žil asi dva kilometre pod hrádzou, sa zachránil aj so svojou rodinou tak, že utiekol do okolitých kopcov.
Až neskôr sa objavili informácie, že na niektoré závady experti poukazovali už pri stavbe priehrady a tiež geologický prieskum bol nedostatočný. Svoju rolu zohrali aj explózie z blízkej stavby diaľnice a pracovníci priehrady naviac v deň katastrofy prehliadli varovné signály v kontrolných prístrojoch. Zrútenie priehrady zasiahol jej architekta Coynea, ktorý zomrel len niekoľko mesiacov po nešťastí.
