AMMANFORD - Je neuveriteľné, čo dokáže s ľuďmi urobiť pevná vôľa, disciplína a odhodlanie. Takouto bojovníčkou je aj Zena Cooperová z Walesu, ktorá sa narodila s Marfanovým syndrómom. Napriek svojmu hendikepu sa nikdy nevzdávala, vyštudovala vysokú školu, založila si rodinu a dokonca napísala knihu. To, že je táto žena nevidiaca, zistilo jej okolie len pred štyrmi rokmi.
Životný príbeh 42-ročnej Cooperovej je takmer neuveriteľný. To, že je táto štvornásobná matka nevidiaca, nevedeli ani jej najbližší. O všetkom sa dozvedeli iba pred štyrmi rokmi, keď sa jej stav zhoršil. "Vôbec som si neuvedomovala, že som iná. Zistila som to až v predškolskom ročníku, kde sme mali vyfarbiť veveričku. Všetky deti ju mali červenohnedú, iba tá moja bola fialová. Mame som povedala, že som nič nevidela, a tak ma vzala k lekárovi," spomína.
Zene diagnostikovali Marfanov syndróm (zriedkavé dedičné ochorenie spojivového tkaniva, pozn. red.) a predpísali jej silné okuliare. Dokázala sa s tým však veľmi rýchlo vyrovnať, pretože už od detstva sa orientovala podľa zvuku a vôní, takže si nikto nič nevšimol. Babičku napríklad vnímala podľa vône jej cigariet a parfumu. Čas ubiehal a keďže si jej okolie nič zvláštne nevšimlo, nikomu nepovedala, že vôbec nevidí. Rozoznávala iba svetlo a tmu. Bála sa, že ak sa ľudia dozvedia o hendikepe, budú s ňou zaobchádzať odlišne. Walesanka celý čas vnímala svoju slepotu ako výzvu a po škole pracovala ako zdravotná sestra na psychiatri. Vo veku 22 rokov mala už dve deti, no manžel ju opustil. Vedel o tom, že je krátkozraká, ale netušil, že nevidí vôbec. Neskôr mala dvoch partnerov a každému z nich porodila syna. Pre oboch bol vraj šok, keď až s odstupom času zistili, že Zena je slepá. Starostlivosť o deti zvládala bez väčších komplikácií. Keď boli choré, mali horkú pokožku. A časom jej s malými deťmi pomáhali staršie dcéry.
Po operácii očí v roku 2000 sa Zenin stav zhoršil a musela sa vzdať svojho povolania. "Ako zdravotná sestra som bola zrazu nespoľahlivá, prestala som úplne vidieť a bála som sa, že niekomu ublížim. Radšej som odišla," hovorí. Odchod zo zamestnania však opäť prijala ako novú výzvu. V roku 2014 získala titul humanitných vied na Swansejskej univerzite. Pomohol jej počítač, keď vďaka nastaviteľnému písmu lepšie čítala a písala.
Až pred štyrmi rokmi začala o svojej slepote otvorene hovoriť. Urobila tak po tom, ako v práci nesprávne identifikovala žiaka a pomýlila si ho s iným chlapcom rovnakej výšky s podobným hlasom, ktorý k nej prišiel kvôli poradenstvu. Táto chyba by bola pre mnohých zanedbateľná, ale pre Cooperovú to bolo ako upozornenie. Stratégie a techniky, ktoré jej roky slúžili tak dobre, ju zrazu zradili. "Nikdy som si nechcela priznať, že som zdravotne postihnutá, ale vtedy som cítila, že prišiel ten správny čas." Do tohto rozhodnutia ju dotlačili aj úrazy, ktoré ju prenasledovali čoraz častejšie. Po poslednom páde na koleno dokonca skončila na operačnom stole. A tak sa jej praktickým pomocníkom stal labrador Munch. "Strata zraku je pre mňa schopnosťou. Prinútila ma získať prístup k častiam môjho mozgu, ktoré vidiaci nepoužívajú. Cítim nálady ľudí, cítim ich úsmevy. Nikdy som nevidela tváre svojich detí a nedokážem posúdiť osobu podľa vzhľadu, ale cítim, že sa môžem pozrieť do jej srdca," dodala Zena.
