REVOHOT – Takmer v každom pracovnom kolektíve sa nájde jedinec, ktorého vnímame veľmi zreteľne, aj keď je za rohom. Cíti ho každý, žiaľ, nie kvôli úžasnému parfumu.
Izraelskí vedci zistili, že takíto „smraďosi“ si svoj pach vôbec neuvedomujú a teda nespôsobujú svojmu okoliu muky úmyselne. Každý z nás má totiž geneticky danú mieru citlivosti čuchu. A tí, ktorí zamorujú prostredie bez toho, aby si to uvedomovali, ju majú spravidla najslabšiu. Ani to ich však neospravedlňuje v tom, že dôsledne nedodržiavajú hygienické návyky.
Profesor Doron Lancet z Weizmanovho inštitútu v Izraeli tvrdí, že ľudia sú predovšetkým vizuálne založené tvory, pretože zrakom prijímame až deväťdesiat percent všetkých podstatných informácií. Čiastočne sme auditívni (sluchoví) a dotykoví, ale najmenej sme čuchoví. Napriek tomu vraj rozlišujeme až desať tisíc rôznych druhov pachov.
Zatiaľ, čo myši a ďalšie hlodavce majú čuch vynikajúci a pomáha im orientovať sa v noci a v temnom prostredí, my máme s nimi spoločné aspoň niečo – rovnaký počet génov kódujúcich proteíny riadiace čuch. Lenže na rozdiel od hlodavcov má človek viac ako polovicu týchto génov vypnutých alebo potlačených.
Tím profesora Lanceta prišiel na to, že niektorí ľudia majú dva gény, ktoré umožňujú vnímať isovalerovú kyselinu v ľudskom pote, neaktívne. A teda vôbec necítia, že oni alebo niekto iný páchne potom. Citlivejšie na pachy sú podľa výsledkov výskumu ženy. „Významnú rolu však hrá aj prostredie, nie len gény,“ tvrdí profesor Lancet. Takže ak nás ostatní nemôžu ani cítiť, skúste sa častejšie sprchovať a používať dezodorant.
Profesor Doron Lancet z Weizmanovho inštitútu v Izraeli tvrdí, že ľudia sú predovšetkým vizuálne založené tvory, pretože zrakom prijímame až deväťdesiat percent všetkých podstatných informácií. Čiastočne sme auditívni (sluchoví) a dotykoví, ale najmenej sme čuchoví. Napriek tomu vraj rozlišujeme až desať tisíc rôznych druhov pachov.
Zatiaľ, čo myši a ďalšie hlodavce majú čuch vynikajúci a pomáha im orientovať sa v noci a v temnom prostredí, my máme s nimi spoločné aspoň niečo – rovnaký počet génov kódujúcich proteíny riadiace čuch. Lenže na rozdiel od hlodavcov má človek viac ako polovicu týchto génov vypnutých alebo potlačených.
Tím profesora Lanceta prišiel na to, že niektorí ľudia majú dva gény, ktoré umožňujú vnímať isovalerovú kyselinu v ľudskom pote, neaktívne. A teda vôbec necítia, že oni alebo niekto iný páchne potom. Citlivejšie na pachy sú podľa výsledkov výskumu ženy. „Významnú rolu však hrá aj prostredie, nie len gény,“ tvrdí profesor Lancet. Takže ak nás ostatní nemôžu ani cítiť, skúste sa častejšie sprchovať a používať dezodorant.
