PRAHA - Práve dnes, 11. novembra, uplynulo sto rokov od ukončenia prvej svetovej vojny. Druhý najväčší vojenský konflikt dvadsiateho storočia sa odohrával prevažne v Európe a vyžiadal si zhruba 17 miliónov obetí, z toho bola viac ako polovica vojakov. Pri tejto príležitosti vám prinášame vizitky vybraných hlavných postáv tejto vojny.
Ferdinand Foch (1851 - 1929)
Jeden z najväčších veliteľov je považovaný za národného hrdinu a za jedného z hlavných strojcov francúzskeho víťazstva vo vojne. Keď vypukla prvá svetová vojna, mal už 62 rokov, ale napriek tomu sa od jej začiatku zúčastnil bojov. Velil 9. armáde, ktorá zohrala rozhodujúcu úlohu v bitke na Marne, neskôr dokázal zastaviť postup nemeckých vojsk na Ysere a organizoval francúzsku ofenzívu pri Artois a na Somme. V roku 1917 nastúpil na miesto najvyššie - po maršalovi Philippovi Pétainovi prevzal velenie štábu francúzskej armády a v marci 2018, v čase, keď hrozil nemecký protiútok, bol menovaný za vrchného veliteľa spojeneckých ozbrojených síl. Svoj vojnový triumf zakončil 11. novembra 1918, keď v železničnom vagóne v lese na stanici Rethondes pri Compiegne podpísal s nemeckým štátnym tajomníkom Matthiasom Erzbergom dokument o prímerí medzi štátmi Dohody a Nemeckom. Foch bol veľmi uznávaný aj v Československu.
Douglas Haig (1861 - 1928)
Poľný maršal a veliteľ britského expedičného zboru, ktorého činnosť počas vojny vzbudzuje kontroverziu. Svoje prvé bojové skúsenosti načerpal v Sudáne a búrskej vojne. V prvej svetovej vojne Britániu doviedol k víťazstvu a po vojne bol oslavovaný ako hrdina. Postupne sa ale na jeho hlavu zniesla kritika. Jeho odporcovia mu vyčítali staromódne názory, nepoučiteľnosť a neschopnosť moderného vedenia vojny, kvôli čomu Británia utrpela ohromné straty, prevažne v bitkách na Somme a pri Passchendaele. Podľa názoru ďalších historikov ale boli tieto straty nevyhnutné.
Paul von Hindenburg (1847 - 1934)
Nemecký poľný maršal a neskôr prezident (1925 - 1934) sa zúčastnil vojen s Rakúskom a Francúzskom, potom slúžil v rôznych funkciách a v roku 1911 bol ako veliaci generál penzionovaný. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa dočkal reaktivácie, po víťazstve pri Tannenbergu a na Mazurských jazerách sa stal národným hrdinom a bol menovaný generálom poľným maršalom. V roku 1916 prevzal vrchné velenie pozemných síl, ktoré malo stále väčší politický vplyv. Na konci vojny organizoval návrat a demobilizáciu armády, v roku 1919 potom odišiel na odpočinok. V roku 1925 sa tak trochu proti svojej vôli stal nemeckým prezidentom a zostal ním až do svojej smrti v auguste 1934. Po nej sa s konečnou platnosťou stal jediným vodcom a ríšskym kancelárom Adolf Hitler a otvorila sa tak cesta k ešte ničivejšej druhej svetovej vojne.
František Jozef I. (1830 - 1916)
Rakúsky cisár, český a uhorský kráľ vládol takmer 68 rokov (1848 - 1916). Narodil sa bavorskej princeznej a arcivojvodkyni Žofii a arcivojvodovi Františkovi Karlovi. Rakúsky trón prevzal v decembri 1848 v Olomouci ako osemnásťročný z rúk svojho strýka Ferdinanda I. Dobrotivého. Prvé roky vlády mladého cisára sa do histórie zapísali podľa vtedajšieho ministra vnútra ako "Bachov absolutizmus". Postupne sa z neho stal rešpektovaný a vcelku obľúbený panovník. Za Františka Jozefa zažila monarchia roky mieru a hospodárskeho rozvoja. Po tom, čo v júni 1914 spáchali srbskí nacionalisti atentát na následníka habsburského trónu Františka Ferdinanda d'Este, vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu Srbsku, čím sa začala prvá svetová vojna. Monarcha zomrel uprostred konfliktu v novembri 1916 vo Viedni. Po jeho smrti nastúpil na trón Karol I., monarchia sa ale vo vojne ocitla na strane porazených a rozpadla sa.
Mikuláš II. (1868 - 1918)
Posledný ruský cár pochádzal z dynastie Romanovcov, ktorí vládli v Rusku od roku 1613 až do 1917. Počas jeho vlády Rusko zápasilo s množstvom problémov, cár musel čeliť rusko-japonskej vojne i niekoľkým vzburám a jeho osud nutne poznamenala prvá svetová vojna, v ktorej sa cárske Rusko postavilo na stranu Dohody. Mikulášovo panovanie skončilo po februárovej revolúcii v roku 1917, keď abdikoval a moc sa dostala do rúk dočasnej vlády. Krajinu nakoniec po októbrovej revolúcii ovládli boľševici. V júli 1918 boli Mikuláš II. a jeho rodina zavraždení v Jekaterinburgu na Urale boľševickým komandom.
John Joseph Pershing (1860 - 1948)
Veliteľ amerických expedičných síl v Európe a slávny vojvodca, po ktorom Američania pomenovali v 60. rokoch balistickú raketu stredného doletu a počas druhej svetovej vojny tank. Prvé skúsenosti s vojenstvom získal v priebehu indiánskych vojen, potom sa ako veliteľ zapojil do vojny, ktorú USA viedli s Mexikom a na Filipínach. V roku 1916 "Black Jack" velil trestnej výprave proti skupine mexického revolucionára Pancha Villu. Po vstupe USA do vojny v apríli 1917 vymenoval prezident Woodrow Pershinga za veliteľa Amerického expedičného zboru. Hoci európski spojenci chceli americkými vojakmi pôvodne len zaceliť rany vo svojich armádach, Pershingovi sa podarilo presadiť, aby jeho zbor bojoval ako nezávislé teleso. Za svoje zásluhy v bojoch na západnom fronte bol povýšený do hodnosti armádneho generála, jediného v americkej histórii. V roku 1921 sa stal náčelníkom generálneho štábu, ktorým zostal až dovtedy, kým neodišiel do dôchodku.
Woodrow Wilson (1856 - 1924)
Americký prezident Wilson sa do histórie zapísal predovšetkým svojím programom "Štrnásť bodov", v ktorom volal po otvorenej diplomacii, slobode v obchode, celosvetovom odzbrojení, práve národov na sebaurčenie a vzniku Spoločnosti národov. Wilson, ktorý Spojené štáty viedol v rokoch 1913 až 1921, sa tým okrem iného podieľal na povojnovom usporiadaní Európy vrátane vzniku československého štátu. Wilson podporoval uzavretie Washintonskej deklarácie, ktorú zapísal Tomáš Garrigue Masaryk. Tento základný dokument čs. zahraničného odboja, ktorý viedol k vyhláseniu samostatného Československa, bol odpoveďou cisárovi Karolovi I. a jeho snahám zachrániť federalizáciou ríše celistvosť Rakúsko-Uhorska.
