PRAHA - Katolícky kňaz i priateľ moslimov, univerzitný profesor a rakúskouhorský poľný podmaršál, arabský šajch, archeológ,geograf, cestovateľ, botanik, autor českých mayoviek z moslimského prostredi a- to všetko bol Alois Musil, prezývaný "Músá, priateľ Arabov" či "český Lawrence z Arábie". Predovšetkým sa ale preslávil ako arabista a objaviteľ legendárneho jordánskeho zámočku z ôsmeho storočia. Od jeho narodenia včera, 30. júna, uplynulo 150 rokov.
"Nikde som sa necítil tak spokojný. Tvorila ma púšť a životná bieda, nie kláštor alebo môj kňazský úrad," napísal o svojom živote v arabských púšťach na konci svojho života Musil, rodák z Rychtárova na Vyškovsku. Najstarší z piatich detí vyštudoval bohosloveckú fakultu v Olomouci a stal sa kňazom v Ostrave. Už v roku 1895 ale na jazyky nesmierne nadaný Alois (ovládal osem svetových jazykov a asi 26 arabských nárečí) odišiel na dominikánsku biblickú školu do Jeruzalema, neskôr prestúpil na jezuitské učilište v Bejrúte. A začal cestovať.
"Vždy ma vábilo neznáme a nebezpečné," napísal raz. Vydal sa do oblastí na východ od Mŕtveho mora, poznal starovekú Palmýru, ako prvý Čech navštívil skalné mesto Petra v dnešnom Jordánsku. "Vstúpil som na územie, ktoré ešte nenavštívil žiadny Európan. Kmene sú fanatické a nedôverčivé. Musel som sa vydávať za obchodníka s ťavami, kúzelníka a lekára," uviedol kedysi Musil, ktorého snedá tvár s ostro rezanými rysmi a čiernymi fúzami a zahalená postava, prepásaná koženým opaskoms dýkou a pištoľou, vytvárala verný obraz syna púšte. Čoskoro si získal priateľstvo beduínov a Arábia sa mu stala druhým domovom. Musil, ktorý na koňovi alebo ťave prešiel púšťou viac ako 30-tisíc kilometrov, sa dokonca stal šajchom dvoch kmeňov - Ruala a Beni Sachr.
Najväčší objav učinil cestovateľ začiatkom júna 1898, keď zbadal zámoček Amra s ôsmeho storočia s maľbami ľudí a zvierat, čim šokoval vedecký svet. Dovtedy mali ľudia totiž za to, že islam niečo také zakazuje. Sotva však spravil prvú fotku, musel začať utekať a pri tom stratil fotoaparát. Po návrate do Viedne bol tak prijatý s nedôverou. "Zámok Amra je vraj vedecky nemožným, takže ho neobjavila skutočnosť, ale len moja obrazotvornosť. Preto si ľudia mysleli, že som podvodník. A obhájiť som sa nemohol."
Na ďalšie výpravy k zámku (od roku 1985 je pamiatkou UNESCO), ktorý tamojší kočovníci považovali za dielo zlých duchov, sa vydal v júli 1900 a v máji nasledujúci rok. Do Viedne potom priviezol približne na 110 dokumentárnych snímkach svedectvo o umeleckých maľbách v zámočku. A stal sa slávnym. V Arábii bol potom ešte veľakrát. V roku 1906 stanovil na žiadosť britskej vlády hranicu medzi Egyptom a tureckou Palestínou (jeho práca bola sa ešte po 80 rokoch využívala pre riešenie hraničných sporov medzi Izraelom a Egyptom), na prosbu rakúskej vlády vykonal archeologický a etnografický výskum územia medzi dnešným Irakom a Palestínou a na žiadosť tureckej vlády putoval severným Hidžázom (dnes Saudská Arábia), kde sa projektovala železnica. V roku 1909 sa stal profesorom na viedenskej univerzite.
Po začatí prvej svetovej vojny odcestoval Alois do Arábie s plánom zastaviť boje medzi arabskými vodcami a využiť arabských bojovníkov proti Angličanom. Jeho misia bola protichodná v porovnaní s aktivitami jeho konkurenta, "Lawrenca z Arábie", ktorý pôsobil medzi arabskými kmeňmi z poverenia Londýna. Svoju poslednú výpravu na Blízky východ podnikol Musil v septembri 1917. V tomto období mal blízko k cisárovi Karlovi a niektorí autori mu pripisujú zásluhy na omilostení a prepustení Karla Kramára a Aloisa Rašína, odsúdených za veľazradu na trest smrti. Po vojne sa s obtiažami stal v roku 1920 profesorom orientalistiky na Karlovej univerzite v Prahe a inicioval založenie Orientálneho ústavu Akadémie vied. V roku 1928 ho Americká geografická spoločnosť zapísala do siene slávy, v ktorej sú okrem iných zapísaní aj Marko Polo či David Livingstone. Po Musilovi sú pomenované aj dve rastliny - hadí mord Musilov a materinská dúška Musilova.
Musil zhrnul výsledky svojej práce vo viac ako 60 pôvodných štúdiách a knihách, napísal viac ako tisíc odborných článkov, písal ale aj populárne cestopisy. Po odchode do dôchodku sa usadil v Otryboch pri Českom Štemberku, kde 12. apríla 1944 zomrel. Jeho telesné pozostatky boli v roku 1968 prevezené do rodného Rychtárova. Na žulovom monolite náhrobku sú vyryté slová epitafu: "Hľadal pravdu v šírej púšti."
