PRAHA - Prípad bratrancov Barešovcov, ktorí sa pred 40 rokmi chceli za každú cenu dostať na druhú stranu železnej opony, nemal v českej histórii obdoby. K ceste na Západ si totiž trojica mladíkov vzala ako rukojemníkov autobus plný stredoškolákov. Tí našťastie z drámy, ktorú v noci 23. na 24. mája zažil hraničný priechod v Pomezí nad Ohří vyviazli bez zranení. Horšie už ale dopadol jeden z páchateľov a tiež vodič autobusu, ktorého zabili guľky.
Milan, Robert a Václav Barešovci, ktorí mali v tom čase 26, 22 a 20 rokov, pochádzali z prostredia prevádzkovateľov kolotočov. Od detstva sa často sťahovali a škola pre nich nikdy nebola príliš dôležitá - ani jeden z nich nedokončil deväťročku. Zato mali dosť skúseností s drobnou kriminalitou, ktorá ich priviedla až na česko-nemeckú hranicu. Najstarší Milan mal koncom mája 1978 nastúpiť už po štvrtýkrát do väzenia, za mreže sa ale za žiadnu cenu nechcel vrátiť. Namiesto toho si vysníval cestu na Západ, na ktorú postupne nahovoril aj svojich dvoch mladších bratrancov. Ich plán bol jednoduchý - najprv zoženú zbrane, potom si vezmú rukojemníkov, a tak sa dostanú cez hranice.
Na cestu sa vydali 23. mája ráno, keď Robert vyzdvihol bratrancov žijúcich rovnako ako on na severozápadnom okraji Prahy. Prvý pokus o vylúpenie hájovne na Lounsku nevyšiel, na druhý raz sa im už ale pušky získať podarilo, a to na samote neďaleko Řevničova u Rakovníka. V Robertovom trabante dorazili okolo šiestej večer do Chebu a začali hľadať vhodných rukojemníkov. Uvažovali o tom, že by použili západonemeckých turistov, nakoniec sa ale rozhodli uniesť autobus. I to sa im ale podľa neskorších výpovedí Roberta a Václava podarilo až na druhý pokus, keď pri Jesenickej priehrade narazili na Škodu RTO plnú študentov na školskom výlete. Gymnazisti práve hľadali rezervované ubytovanie a Barešovci využili to, že dospelý sprievod vystúpil a vyjednával nocľah. Muži, každý ozbrojený puškou, vpadli do autobusu a počiatočný smiech študentov umlčal výstrel do vzduchu, ktorým si Robo vyžiadal rešpekt. Autobus zamieril k hranici a cestou bratranci prepustili dvoch chlapcov, aby pohraničníkov varovali, že ak ich nepustia, "všetko rozsekajú". Zhruba o trištvte na osem večer autobus zastavil pred prvou závorou priechodu v Pomezí. Svoje požiadavky únoscovia podporili výstrelmi a potom sa rozpútala dráma, akú normalizačné Československo nepamätá.
Do riešenia situácie sa po vyjednávaní, keď Barešovci stále hrozili zabitím študentov, zapojil aj najvyšší veliteľ pohraničnej stráže František Šádek, ktorý pred polnocou dorazil z Prahy. Nakoniec sa podarilo dosiahnuť dohodu, že rukojemníci s výnimkou vodiča prepustia a následne budú môcť odísť do Nemecka. Keď študenti vystúpili, vyrazil autobus z priestoru hraničného priechodu a Barešovcov delila od západného Nemecka len dlhá rovinka. Bolo vtedy pol tretej ráno 24. mája. Zhruba 150 metrov pred hranicou však vošiel z pravej strany do cesty autobusu obrnený transportér, ktorý bol dovtedy ukrytý vedľa cesty. Strhla sa niekoľko desiatok sekúnd trvajúca prestrelka, počas ktorej autobus narazil do transportéru. Keď zbrane, väčšinou samopaly pohraničníkov, utíchli, zostali na mieste dvaja mŕtvi a dva zranení. Streľbu neprežil iniciátor únosu Milan a ani nevinný vodič autobusu Jan Novák, po ktorom zostala manželka a dvojročný syn.
Preživší bratranci sa ocitli pred súdom, ktorý v septembri 1978 Roberta poslal na šibenicu a Václava na 25 rokov za mreže. Okrem únosu im vyšetrovatelia kládli za vinu aj smrť vodiča autobusu. Ponovembrové vyšetrovanie ale ukázalo, že jeho smrť spôsobila pravdepodobne streľba pohraničníkov. Za ňu sa malo zodpovedať niekoľko dôstojníkov, kvôi premlčaniu ale verdikt už nepadol. Najďalej došiel proces so Šádkom; jeho stíhanie ale bolo kvôli zdraviu prerušené. Generál zomrel v roku 2005 nepotrestaný.
Po roku 1990 sa prípad znovu otvoril. Proces o štyri roky neskôr skončil definitívnymi rozsudkami - 14,5 roka pre popraveného a 11,5 pre jeho mladšieho príbuzného (vo väzení nakoniec strávil 12,5 roka, prepustený bol už v roku 1990 vďaka milosti). "Bolo to huncútstvo, boli sme vtedy veľmi mladí. Nikoho by sme nezabili, nechceli sme nikomu ublížiť. Verili sme, že sa dostaneme na Západ," povedal pred dvanástirimi rokmi novinárom jediný preživší z trojice únoscov.
