SARAJEVO - Občianska vojna v Bosne a Hercegovine, najkrvavejší konflikt v Európe od porážky nacizmu, priniesla niekoľko príbehov, ktoré ani štvrťstoročí neprestávajú dojímať. Jedným z nich je osud mladého páru, ktorý zahynul 19. mája 1993 v okamihu, keď sa snažil uniknúť o obliehaného Sarajeva. Ich životy ukončili guľky ostreľovača a dodnes sa nevie, od ktorej z bojujúcich strán prileteli.
"Neboli z rovnakého plemena ani nemali rovnakého boha, ale žili jeden pre druhého a snívali o tom, že spolu utečú. Žiadna Júlia, žiadny Rómeo nemilovali tak veľmi jeden druhého a nikto už nikdy nebude," spieva sarajevská kapela Zabranjeno pušenje v piesni Boško i Admira, v ktorej zložila hold láske odmietajúcej sa pokoriť vojne.
Srb Boško Brkič a moslimka Admira Ismičová sa spoznali ako šestnásťroční v olympijskom roku 1984 a ďalších deväť rokov tvorili nerozlučný pár. Nikto neriešil ich rozdielny pôvod alebo náboženstvo, ako to v predvojnovom Sarajeve bolo celkom bežné. "Admiru som vôbec nevnímala ako moslimku. Videla som v nej priateľku môjho syna, ktorú z celého srdca miloval, a ktorú som mala rada aj ja," spomínala Radmila Brkičová pred pár rokmi na Boškovu partnerku, kvôli ktorej odmietol odísť z obkľúčeného Sarajeva. Mesto už predtým opustili jeho matka aj brat, ktorí našli bezpečné útočisko v Srbsku.
Boje sa v Bosne rozhoreli na jar 1992 a Boško s Admirou celý nasledujúci rok zdieľali osud obyvateľov Sarajeva, odrezaného od sveta srbskými jednotkami. "Rozdeliť nás môže len guľka," hovorievala mladá žena, ktorá sa nakoniec v máji 1993 odhodlala opustiť rodičov a utiecť so svojím priateľom preč od vojny, za normálnym životom. Dvojica spolu plánovala odísť do Belehradu, tam sa chceli vziať a potom skúsiť nájsť šťastie niekde vo svete. Vďaka kamarátom sa im podarilo dohodnúť, že budú môcť prejsť cez frontovú líniu do Srbmi ovládanej časti Sarajeva a potom pokračovať ďalej. V to aspoň dúfali, ale osud rozhodol inak. A vybral si na to miesto, kde 5. apríla 1992 zahynuli prvé dve obete takmer štvorročného obliehania Sarajeva. Účastníčky pokojnej demonštrácie proti násiliu - Suadu Dilberovičovú a Olgu Sučičovú - vtedy na moste Vrbanja, ktorý sa tiahne cez rieku Miliacku blízko centra mesta, zasiahli guľky ostreľovačov.
Podobne, ako v máji 1993 zabili Boška a Admiru, ktorým nepomohla ani dohoda o bezpečnom odchode. "Vykukol som z okna a uvidel dievča a mladíka, ktorí bežali po vzdialenejšej strane mosta. Než som ale stihol vytiahnuť foťák, bolo už neskoro, oboch už zasiahli výstrely," opísal udalosti americký reportér Mark Milstein, ktorý vtedy vyfotil ikonickú snímku páru objímajúceho sa aj v okamihu smrti. Prvá guľka podľa svedkov trafila a na mieste zabila Boška, druhá ťažko zranila Admiru. Dievčina sa ešte z posledných síl doplazila ku svojej láske, potom zomrela i ona. Telá oboch obetí zostali na moste ešte celý týždeň; bojujúce strany sa totiž nedokázali dohodnúť, kto by sa mal o mŕtvych postarať a jednotky OSN sa do veci odmietali miešať. Až ôsmu noc po smrti ich moslimskí zajatci Srbov preniesli na srbskú stranu, kde telá dočasne pochovali. V tom čase sa už po celom svete šíril príbeh o láske "sarajevského Rómea a Júlie", ktorý napísal americký novinár Kurt Schork.
Boškova mama ale z tohoto prirovnania nie je veľmi šťastná. "Naše rodiny predsa proti ich láske vôbec nič nemali," hovorí žena, ktorá po vojne, po dohode s Admirinými rodičmi, nechala svojho syna pochovať po boku jeho osudovej lásky. Dodnes pritom nevie, kto mladých milencov zabil. Pôvodne sa predpokladalo, že výstrely prišli zo srbskej strany, pred niekoľkými rokmi sa ale objavilo nepotvrdené svedectvo o tom, že guľky vypálil príslušník moslimskej zvláštnej jednotky.
