ANLONG VENG - Vyrástol v rodine prosperujúceho farmára, na štúdiách vo Francúzsku sa ale z neho stal komunista. Toto presvedčenie potom Pol Pot predviedol v praxi v rodnej Kambodži, kde sa ako šéf maoistických Červených Kmérov stal tvorcom ultraľavicového genocídneho režimu, ktorému padlo na tzv. vražedných poliach v rokoch 1976-1979 za obeť jeden až tri milióny ľudí. Jeden z najväčších masových tyranov 20. storočia zomrel ako 72-ročný pred 20 rokmi, 15. apríla 1998.
Masový vrah Pol Pot navždy zostane ázijským Hitlerom, kambodžským mučiteľom či krvavým prízrakom. Väčšina obetí jeho režimu bola popravená, iní zomreli v dôsledku hladomoru alebo chorôb. Samotný Pot sa do konca svojho života cítil nevinný a mal podľa vlastného vyjadrenia "čisté svedomie". Tento niekdajší kambodžský "brat číslo jedna" tvrdil, že v čase jeho vlády zahynulo "len niekoľko tisíc ľudí, keď sa úradníci dopustili určitých chýb".
Syn pomerne zámožného farmára, známy aj ako Saloth Sar, sa narodil 19. mája 1925 v dedine Preksbauv v severovýchodnej provincii Kompongthom. Bol ôsmym z deviatich detí a už ako šesťročného ho poslali do Phnompenhu k tete, kde navštevoval elitné školy. Rok strávil aj ako mních v budhistickom kláštore Botum Vadei. Po ukončení technickej školy získal v roku 1949 štipendium na štúdium vo Francúzsku. V Paríži študoval v rokoch 1949-1952 elektrotechniku, oveľa viac ho však zaujala politika. Veľký vplyv na neho malo učenie komunistických a maoistických vodcov, obdivoval taktiež spisy Josifa Stalina. Spolu so svojimi súputníkmi Ieng Sarym, Khieu Samphanom a Son Senom založili marxistický krúžok a potom vstúpili do francúzskej komunistickej strany.
Po návrate do Kambodže v januári 1953 sa Pot zapojil do protifrancúzskeho ozbrojeného partizánskeho odboja a po vyhlásení nezávislosti v novembri 1953 sa deväť rokov živil ako učiteľ dejepisu a francúzskej literatúry na súkromnej škole v Phnompenhu. Študenti na neho spomínali ako na dobrého a vľúdneho učiteľa. V roku 1960 patril medzi zakladateľov Komunistickej strany Kambodže, ktorých členov prezývali Červení Kméri. O tri roky neskôr sa stal jej generálnym tajomníkom, ktorým bol až do roku 1981. V strane, pôvodne verne sledujúcej líniu Ho Či Minových komunistov vo Vietname, postupne silili nacionalistické tendencie, ktoré boli Polovi blízke.
V roku 1963 zahájil z džungle partizánsku vojnu Červených Kmérov proti vláde kráľa Norodoma Sihanuka a v boji pokračoval aj po jej zvrhnutí v roku 1970. Roky strávené v ilegalite pritom sformovali v Potovi jeho najcharakteristickejšie vlastnosti - tajnostkárstvo a paranoju. Posadnutosť utajovať všetko a všetkým ho neopustila až do smrti. K víťazstvu doviedol Khmérov v apríli 1975, keď v spolupráci s monarchistami dobyl Phnompenh a Sihanukovho pokoriteľa, proamerického maršala Lon Nola, donútil k emigrácii. Mnoho obyvateľov vítalo ukončenie krvavých bojov a dúfalo, že príde k akémusi národnému uzmiereniu. Nastal však opak - špirála násilia v Kambodži vystúpala do nebývalých výšin. Pre Pota nastal čas na uskutočnenie "jedinečného experimentu v dejinách ľudstva". V apríli 1976 sa oficiálne stal predsedom vlády Demokratickej Kambodže a budoval okolo seba mýtus veľkého bojovníka. Prakticky sa však neobjavoval na verejnosti a zdržoval sa väčšinou v džungli na neznámych miestach.
"Brat číslo jedna" vyhlásil "rok nula", zrušil čas a peniaze, zahájil represie proti inteligencii. Zlikvidoval školstvo, nechal vraždiť učiteľov i lekárov, budhistických mníchov aj umelcov. Obyvateľstvo z mesta vyhnal na vidiek a sústredil ho do poľnohospodárskych komún. Akýkoľvek odpor trestal smrťou. Rodiny boli rozdelené; ženy a muži žili v oddelených kolektívoch. Protivníci režimu končili na tzv. vražedných poliach - väčšina z nich bola popravená. Podľa odhadov bol počas necelých štyroch rokov zavraždený každý ôsmy Kambodžan.
Brutálnym a chladnokrvným metódam vodca Červených Kmérov a jeho stúpencov učinili koniec vpád Vietnamcov do Kambodže v januári 1979. Zahnali ich do džungle na thajských hraniciach a ľudový revolučný tribunál v auguste 1979 odsúdil Pota v neprítomnosti na trest smrti. Slabnúci Pol sa síce ešte v roku 1980 stal vrchným veliteľom ozbrojených síl "Demokratickej Kambodže", po piatich rokoch ale funkciu odovzdal svojmu súdruhovi v zbrani Son Senovi a v roku 1989 oznámil, že sa navždy vzdáva politickej a vojenskej činnosti. Pobýval na utajovaných miestach buď v Thajsu alebo v kambodžskom pohraničí, jeho najvernejším sprostredkovateľom býval Khieu Samphan.
Druhý najväčší masový vrah 20. storočia: Kormidelník mal na svedomí desiatky miliónov mŕtvych
Chorého Pota potom ťažko poznamenal rozpad Červených Kmérov v rokoch 1996-1997, keď časť členov dala prednosť spolupráci s monarchistickým krídlom vlády. V júni 1997 utiekol s rodinou a niekoľkými stúpencami zo základne Anlong Veng a vydal sa džungľou k hranici s Thajskom. Bol ale dolapený a stal sa zajatcom svojich bývalých spolubojovníkov. Nato ho Červení Khméri odsúdili za zradu zeme na doživotné väzenie. V októbri 1997 uverejnil Far Eastern Economic Review posledný rozhovor s Pol Potom, v ktorom opäť prehlásil, že sa necíti byť vinný.
Pot, ktorý dlhé roky trpel maláriou a vysokým krvným tlakom, bol dvakrát ženatý a mal jednu dcéru. Zomrel na zlyhanie srdca v horách neďaleko základne Anlong Veng. Jeho ostatky boli spopolnené len niekoľko sto metrov od thajskej hranice. Potov bývalý druh Ta Mok neskôr povedal reportérovi Rádia Slobodná Ázia: "Pot zomrel ako zrelá papája. Nikto ho nezabil, nikto ho neotrávil. Už nie je. Nemá žiadnu moc, žiadne práva, nie je viac než kravské lajno."
