VYSOKÉ TATRY - Pred 50 rokmi mali Vysoké Tatry jedinečnú možnosť natrvalo vyriešiť svoju zlú dopravnú situáciu. Keď v máji 1967 v libanonskom Bejrúte Medzinárodná lyžiarska federácia (FIS) definitívne prisúdila organizáciu majstrovstiev sveta v klasických lyžiarskych disciplínach v roku 1970 Vysokým Tatrám, vzišla myšlienka vybudovať v Tatrách jednokoľajový dopravný systém Alweg. Nádej na unikátny dopravný systém v európskych podmienkach však 9. februára 1968 zmaril v Bratislave vtedajší minister dopravy Československej socialistickej republiky (ČSSR) Alois Indra.
Tatry od konca 50. rokov minulého storočia nespĺňali požiadavky, ktoré by zodpovedali svetovému štandardu v cestovnom ruchu. Chýbali ubytovacie kapacity a problémom bola aj preprava turistov z blízkeho Popradu. Územie Vysokých Tatier dopravne obhospodarovala Tatranská elektrická železnica (TEŽ), ktorú uviedli do prevádzky v rokoch 1908-1912. Zlú dopravnú situáciu si na začiatku 60. rokov 20. storočia uvedomovali aj pracovníci okresných a krajských národných výborov. Rozpracovalo sa niekoľko dopravných štúdií, z ktorých jedna uvažovala aj o štvorprúdovej diaľnici popod tatranské končiare ako náhrada za zrušenú železničnú dopravu. Iná štúdia hovorila o modernizácii TEŽ.
V marci 1963 predložili projektanti Štátneho ústavu pre rajónové plánovanie Krajskému národnému výboru (KNV) v Košiciach nevídaný projekt. V mnohom sa podobal systému Alweg. KNV dopravný projekt, ktorý spájal Poprad so Štrbou a Štrbským plesom schválil a dal na posúdenie Tatranskému národnému parku (TANAP) a Výskumnému ústavu dopravy v Žiline. Obe inštitúcie vydali kladné hodnotenia, a tak sa projekt "slovenského Alwegu" ocitol na ministerstve dopravy, ktoré si vyžiadalo stanovisko od Štátneho ústavu dopravného projektovania. To vydalo až po troch rokoch (1966) zamietavé stanovisko.
Prešlo niekoľko rokov a na Alweg sa pomaly zabúdalo. Keď v roku 1967 v Bejrúte FIS definitívne prisúdilo organizáciu majstrovstiev sveta v roku 1970 Vysokým Tatrám, myšlienka opäť ožila a vzbudila nadšenie napriek celou republikou. Vzápätí po oznámení tohto verdiktu zasadal aj Slovenský ústredný výbor Československého zväzu mládeže (SÚV ČSM), ktorý pod vplyvom eufórie rozhodol, aby sa výstavba Alwegu vo Vysokých Tatrách vyhlásila za stavbu mládeže. Bol to vhodný moment na oživenie "budovateľských tradícií". Aj predsedníctvo ČSM v Prahe reagovalo kladne na túto výzvu a Slovákom udelilo všetky právomoci pri organizácii a realizácii výstavby v Tatrách. SÚV ČSM spustil prostredníctvom svojho tlačového orgánu, denníka Smena, k akcii rozsiahlu kampaň.
Rozruch okolo Alwegu nastal v januári 1968, keď sa Alexander Dubček stal prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ). V denníku Smena sa objavil článok, v ktorom predstavitelia ČSM pri Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine vyzývali zodpovedné orgány, aby prehodnotili odmietavé stanovisko k výstavbe Alwegu. Redakcii novín bola adresovaná výzva na vyhlásenie národnej zbierky alebo lotérie. Budúci lekári sa dočkali za svoju výzvu veľkej podpory zo strany obyvateľstva.
V televízii, rozhlase i novinách sa hovorilo o veľkom oduševnení Slovákov pre Alweg, ktoré sa zároveň prelínalo s obavami, aby bola prezentácia slovenských veľhôr pred svetom dôstojná. Slováci verili v zdarný priebeh výstavby, nakoľko po výmene vedenia ÚV KSČ začala narastať dôvera a popularita jej členov. Veľmi rýchlo sa k Alwegu pridružil i nacionálny rozmer, keďže väčšina populácie Slovenska vnímala centrálne pražské orgány ako české.
V nedeľu 21. januára 1968 vyhlásil denník Smena oficiálnu zbierku na podporu výstavby dopravného systému Alweg. V mestskej bratislavskej pobočke Štátnej banky československej sa založilo konto s číslom 905-3330 s názvom Smena-Alweg. Od tohto momentu začali na účet pribúdať financie od jednotlivcov, organizácií i verejne činných osôb. Začiatkom februára toho roku odohralo pre Alweg Slovenské národné divadlo (SND) tri divadelné predstavenia.
Pražské ministerstvo dopravy i centrálne plánovacie organizácie však svoje odmietavé stanovisko k Alwegu z roku 1966 nechceli zmeniť. Presadzovali rekonštrukciu TEŽ. Argumentovali tým, že Alweg je zatiaľ nevyskúšaný systém, na jeho výstavbu je potrebný dlhší čas ako dva roky a je oveľa drahší ako rekonštrukcia železnice. Rozpočet na rekonštrukciu TEŽ bol vyčíslený na 599,58 milióna Kčs, výstavba Alwegu by si vyžiadala náklady 726,8 milióna Kčs, plus ďalších 67 miliónov Kčs na dovoz.
Slovenská verejnosť tento problém začala vnímať ako neochotu českej strany uvoľniť peniaze pre výstavbu modernej a potrebnej veci pre Vysoké Tatry. Atmosféra sa vyhrotila natoľko, že sa začalo diskutovať o inom štátoprávnom usporiadaní, keďže slovenské orgány nedokázali rozhodovať o praktických záležitostiach na vlastnom teritóriu. Občania sa začali dožadovať federácie. Z okruhu dobre informovaných predstaviteľov KSČ začali prenikať informácie, že "Alweg sa možno nepostaví, ale bude z toho federácia".
SÚV ČSM medzičasom rokoval s Generálnym riaditeľstvom Pozemných stavieb o otázkach stavby mládeže, ktorá mala trvať od 1. mája 1968 do 30. septembra 1970. Verejná mienka proti neochote pražských úradníkov uvoľniť Slovákom prostriedky na výstavbu Alwegu sa vystupňovala natoľko, že dňa 9. februára 1968 musel do Bratislavy pricestovať minister dopravy Alois Indra, ktorý tlmočil rozhodnutie ministerstva uprednostniť rekonštrukciu TEŽ pred výstavbou Alwegu. V aule bratislavskej Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT, dnes STU) sa zdvihla vlna nevôle, ministrov prejav bol prerušovaný nesúhlasným skandovaním vysokoškolákov.
Projekt Alweg sa z dôvodu časovej i finančnej náročnosti napokon neuskutočnil. Národná zbierka mala k 15. augustu 1968 na svojom konte 5 335 894 Kčs. Časť prostriedkov sa vrátila naspäť darcom, za zvyšné prostriedky, ktorých zostalo viac ako 3,5 milióna Kčs, sa postavila škola v obci Nemecká pri Banskej Bystrici, v ktorej obyvatelia boli masovo vyvraždení počas druhej svetovej vojny. Školu vybudovalo vyše sedemtisíc mladých ľudí z celého Československa ako stavbu mládeže.
