RIO DE JANEIRO - Na prvý pohľad je to len niekoľko kamenných blokov vyhladených časom. Tieto kamene v prístavnej zóne Ria de Janeiro sú však dávnymi svedkami bolestnej histórie afrických otrokov. Sú poznačené ranami chmúrnej minulosti a v Brazílii, ktorá je doteraz poznamenaná rasizmom, ešte stále zraňujú. Pred dvoma storočiami na ne vstúpil takmer milión otrokov.
"Je to miesto jedinečnej pamäti, ktoré obsahuje jediné doteraz zachované pozostatky vyloďovania otrokov v Amerike," poznamenal antropológ Milton Guran, ktorý mal na starosti kandidatúru tejto lokality na zápis do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Zapísaná tam bola tento rok v júli, samotné mesto Rio de Janeiro bolo uvedené na zoznam už v roku 2012.
Prístavisko Valongo je tak na zozname UNESCO rovnako ako ostrov Gorée. Práve z tohto senegalského ostrova boli africkí otroci premiestnení do Ameriky. Tisíce kilometrov ďaleko, na druhom brehu Atlantiku, umožňujú pozostatky prístaviska sledovať koniec tejto strastiplnej cesty. "Tí, ktorí cestu prežili, museli urobiť len niekoľko krokov, aby sa dostali k svojmu cieľu, na trh otrokov, ktorý tvorili početné obchody rozmiestnené okolo námestia. Z tohto obchodu žila celá štvrť, boli to dokonca výrobcovia reťazí a železných kruhov, ktoré sa dávali otrokom okolo krku," vysvetľuje historik Claudio Honorato z Inštitútu Nueva Negra.
Otroci nezostávali v Riu de Janeiro dlho. Akonáhle boli predaní, boli rýchlo dopravovaní ku mlynom na cukrovú trstinu na severovýchode, zlatým baniam v Minas Gerais alebo na kávové plantáže v oblasti Sao Paula. Je veľmi ťažké zistiť presné čísla, ale väčšina historikov sa zhoduje v tom, že do Brazílie priplávali viac ako štyri milióny otrokov z Afriky, teda okolo 40 percent obchodovania s ľuďmi v Amerike. Je to ťažké dedičstvo pre krajinu, ktorá zrušila otroctvo ako jedna z posledných - v roku 1888.
Prístavisko Valongo, hlavná vstupná brána otrokov koncom 18. storočia a v prvej polovici 19. storočia, postupne mizlo pod zemou tak, ako postupovala prestavba mesta. Archeologická lokalita bola odhalená v roku 2011 pri vykopávkach pred revitalizáciou prístavnej zóny v súvislosti s prípravami na olympijské hry v roku 2016.
Nábrežie bolo úplne zrenovované v roku 1943, kedy tu pristála Tereza Kristína Marie Neapolsko-Sicílska, ktorá sa vydala za cisára Petra II. Brazílskeho. Honorato považuje zapísanie prístaviska na zoznam UNESCO za akési zadosťučinenie tvárou v tvár zločinu proti ľudskosti, ktorého potomkovia nesú následky ešte dnes. Podľa Gurana to umožní prinútiť Brazíliu, aby uznala svoje africké korene, a pritom podporovala turistiku za pamiatkami tohto charakteru.
