PARÍŽ/PRAHA - Od obsadenia Francúzska nacistickým Nemeckom v máji 1940 v rámci druhej svetovej vojny sa postupne menilo aj postavenie miestnej židovskej menšiny. Prvé protižidovské nariadenia boli vydané už na jeseň 1940, hlavná vlna potom prišla od roku 1942, teda po vyhlásení holokaustu nacistami, keď začalo vyvražďovanie Židov. V Paríži a jeho predmestiach zatkli pred 75 rokmi, 16. a 17. júla 1942, v rámci hromadného zatýkania známeho ako Rafle du Vélodrome d'Hiver (Razia zimného velodrómu) 13.152 osôb (z toho 4115 detí), ktoré ďalej deportovali do nacistických vyhladzovacích táborov. To bola viac než štvrtina z celkového počtu 42.000 francúzskych Židov poslaných v roku 1942 do Osvienčimu. Z nich sa po skončení vojny vrátilo len 811, z Parížanov prežilo len 25 dospelých a niekoľko detí.
Odtajnené dokumenty, ktoré navždy prepíšu dejiny: Spojenci vedeli o holokauste už v roku 1942
Nacistický holokaust prebiehal už od prepadnutia ZSSR v júni 1941, ku koordinácii vyvražďovania Židov potom poslúžila porada v berlínskej vile Wannsee v januári 1942, po ktorej sa kolesá holokaustu roztočili naplno: nacisti a ich pomáhači zavraždili pri tejto genocíde za necelé štyri roky (od leta 1941 do konca vojny v máji 1945) okolo šesť miliónov Židov, teda asi dve tretiny Židov v Európe.
Francúzsko patrilo za vojny k tým krajinám, kde bolo zachránených relatívne dosť Židov. V roku 1940 tu žilo približne 330.000 Židov, z ktorých do vyhladzovacích táborov odviezli vyše 75.000 (z tých zahynulo asi 72.500), čo znamená, že holokaust prežilo okolo 75 percent francúzskych Židov. Z blízkych krajín prežilo napríklad 55 percent Židov z Belgicka či len 20 percent holandských Židov. Najviac, asi 90 percent Židov, bolo vyhladených v Poľsku, pobaltských štátoch, Nemecku či Rakúsku, vyše 80 percent v českých krajinách a na Slovensku. Z percentuálneho hľadiska bolo zachránených pomerne dosť Židov okrem Francúzska napríklad aj v Taliansku, Luxembursku či Bulharsku (okolo 80 percent).
O záťahu v Paríži v roku 1942 neexistuje žiadny archívny obrazový materiál, na mieste velodrómu (v roku 1959 ho zbúrali) neďaleko Eiffelovej veže je teraz námestie s pomníkom židovského utrpenia. Záťah sa stal symbolom kolaborácie francúzskej vlády vo Vichy na čele s maršalom Philippom Pétainom s nacistickými okupantmi. Fakt, že sa na deportáciách Židov podieľali sami Francúzi, patrí k najbolestnejším kapitolám francúzskej histórie.
Prvé rokovania medzi francúzskymi úradníkmi a okupačnými silami k židovskej otázke v Paríži sa konali začiatkom júla 1942. Kapitán SS a šéf nemeckej polície vo Francúzsku Theodor Dannecker potom oznámil, že záťah sa bude týkať francúzskych, ale aj všetkých nemeckých, rakúskych, poľských, českých, ruských i ďalších skupín Židov všetkých vekových skupín. K ďalšiemu rokovaniu prizvali aj strojcu holokaustu Adolfa Eichmanna.
Riaditeľ mestskej polície v Paríži Émile Hennequin vydal rozkaz, aby strážnici a inšpektori po overení identity Židov vykonali okamžité zatknutie, nediskutovali s nimi či neprejednávali ich zdravotný stav. Všetci mali byť prevezení do zberných centier a úkony mali vykonávať s maximálnou rýchlosťou, bez zbytočných slov a komentárov.
Hromadné zatýkanie prebehlo 16. a 17. júla, na záťahu sa podieľalo aj 9000 parížskych policajtov a žandárov. Niektorým ľuďom sa podarilo uniknúť vďaka varovaniu odboja alebo niektorých policajtov.
Po zatknutí časť Židov previezli autobusy do koncentračného tábora v Drancy severne od Paríža. Ďalšiu časť zhromaždili vo velodróme, ktorý slúžil ako dočasné väzenie. Velodrom mal sklenenú strechu, ktorú kvôli možným náletom natreli tmavomodrou farbou. Preto v ňom bolo neskutočné teplo, navyše boli okná kvôli bezpečnosti zatvorené.
Asi 7000 ľudí tu bolo uzavretých päť dní bez jedla len s jedným prívodom vody. Tých, ktorí sa snažili utiecť, zabili na mieste. Asi 100 zatknutých spáchalo samovraždu. Potom väzňov previezli do táborov v Drancy, Beaune-la-Rolande a Pithiviers v departemente Loiret a odtiaľ ich deportovali do vyhladzovacích táborov na území tretej ríše.
Hoci bol daný polícii príkaz, že sa záťah nevzťahuje na deti mladšie ako 16 rokov (tento vek bol stanovený, aby sa vytvorilo zdanie, že ľudia budú poslaní do Nemecka na prácu), zrušil minister Pierre Laval následne tento rozkaz z "humanitárnych dôvodov", aby neboli rodiny oddelené. Najmladšie dieťa poslané do Osvienčimu na Lavalov rozkaz malo 18 mesiacov.
Posledné chvíle nacistického vraha: Takto zomieral sadista Brunner, ktorý poslal na smrť aj Slovákov
Francúzsku po vojne dlho trvalo, kým úlohu štátu v deportáciách francúzskych Židov priznalo. Až v roku 1995, krátko po svojom prvom zvolení, predniesol prezident Jacques Chirac historické slová, na ktoré po desaťročia židovská komunita čakala. "Zločinnému besneniu okupantov sekundovali Francúzi, francúzsky štát," povedal Chirac. "Francúzsko vtedy urobilo nenapraviteľnú vec. Spreneverilo sa svojmu slovu a svojich chránencov vydalo mučiteľom," dodal.
