LOS ANGELES - Debatu o osude legendárnej americkej letkyne Amelie Earhartovej znovu rozvírila čiernobiela fotografia, ktorú v americkom Národnom archíve našiel bývalý zamestnanec ministerstva financií Les Kinney, informovala agentúra Reuters. Earhartová a jej navigátor Fred Noonan boli naposledy spozorovaní 2. júla 1937, keď sa na palube dvojmotorového stroja Lockheed Electra vydali z Novej Guiney na poslednú etapu cesty okolo sveta. Potom sa po nich záhadne zľahla zem.
Očakáva sa objav storočia: Chcú objasniť jednu z najväčších leteckých záhad v histórii
Fotografia zachytáva skupinu ľudí v prístave na atole Jaluit, ktorý patrí do súostrovia Marshallových ostrovov. Muž na okraji skupinky nápadne pripomína Noonana, zatiaľ čo postava chrbtom k objektívu je zrejme štíhla žena s krátkymi vlasmi, aké mávala Earhartová. Loď na boku snímky by podľa bádateľov mohla ťahať lietadlo Lockheed dvojice aviatiky, ktorému vraj zodpovedá aj dĺžka zachyteného predmetu - 11,5 metra.
V dvojhodinovom dokumente televízneho kanálu History Channel bádatelia tvrdia, že na základe porovnania s inými fotografiami Earhartovej je na snímke s veľkou pravdepodobnosťou zachytená práve ona.
Podľa riaditeľa organizácie Tighar Rica Gillespieho však nič nenasvedčuje tomu, že ide skutočne o Earhartovú. "Môžem vám predložiť desiatku fotografií Amelie Earhartovej z posledných dní jej cesty okolo sveta. Má na nich kratšie vlasy, nedosahujú až po golier. A toto nevyzerá ako Fred Noonan," komentoval snímku Gillespie.
Priekopníčka ženského lietania Earhartová v tridsiatich rokoch preletela Atlantik, o dva roky neskôr prekonala rýchlostný rekord v ženskom lietaní a v 34 rokoch preletela oceán znovu, tentoraz sama. Po vzore prvého sólového pokoriteľa Atlantiku Charlesa Lindbergha bola prezývaná "Lady Lindy" a jej životný príbeh je súčasťou povinného učiva na amerických školách. Ako 40-ročná si naplánovala cestu okolo sveta.
Cestu spolu s navigátorom začali 20. mája 1937 v kalifornskom Oaklande a zamierili na juhovýchod. Z Miami 1. júna odleteli do Portorika a potom na juh do Brazílie, odkiaľ sa vydali cez Atlantik do Senegalu. Preleteli Afriku a z eritrejského Assabu zamierili do Indie. Ďalej leteli cez Barmu, Singapur a Indonéziu na sever Austrálie a na Novú Guineu. V tej chvíli ostávalo prekonať poslednú štvrtinu cesty, 11.000 kilometrov nad Tichým oceánom.
Earhartová sa naposledy ohlásila 2. júla ráno s tým, že im dochádza palivo a oni nevidia lietadlovú loď Itasca, na ktorej ho majú doplniť. Prezident Franklin Roosevelt následne nariadil rozsiahle pátranie. Všetko ale bolo márne a pilotka bola 5. januára 1939 úradne vyhlásená za mŕtvu.
Jej nejasný koniec dal vzniknúť aj niekoľkých konšpiračnom teóriám. Podľa jednej ju zajali Japonci, podľa inej zasa bola jej havária len zámienkou pre letecký prieskum japonských vojenských základní v oblasti a Earhartová ďalej žila v ústraní pod zmenenou identitou. Dokument kanálu History Channel rozvíja prvý z uvedených variantov.
Podľa ďalšej teórie Earhartová pád lietadla prežila a zomrela zrejme až o niekoľko týždňov na pustom ostrove Nikumaroro ostrovného štátu Kiribati. S touto verziou prišla v roku 2014 skupina vedcov organizácie Tighar (Medzinárodná skupina pre záchranu historických lietadiel), ktorí tvrdili, že sa im podarilo identifikovať pozostatky Earhartovej, ktoré boli nájdené na spomínanom ostrove už v roku 1940. Ich tvrdenie podporuje aj nález z roku 1991, kedy bol na pobreží atolu nájdený hliníkový plát s otvormi po nitoch, ktorý zodpovedal vybaveniu lietadla Lockheed L-10 Electra.
