Píše sa jún 1682. Richtár Vida má plné ruky práce. V Košiciach deň za dňom dochádza k záhadným vraždám obchodníkov a miznú veľké čiastky peňazí v zlate. Aby toho nebolo málo, Thököly chystá útok na Košice, jeho sestra Eva so svojou krásnou spoločníčkou Rhédeyovou už sú v meste a na návštevu sa ohlási aj palatín Esterházy.
V zložitej situácii, keď v meste zavládne strach a vyostrujú sa aj náboženské rozpory medzi protestantmi a katolíkmi, pomáhajú richtárovi dolapiť vrahov a nájsť ukradnuté zlato cisárski dôstojníci z košickej posádky, baróni Sapponara a Guadagni, a kapitán mestských drábov Bodrogi. Podarí sa im to?
Tajomstvo zlatého pokladu z pera Tiny Van der Holland je dômyselne zosnovaný príbeh, v ktorom vystupujú fiktívne aj skutočné historické postavy. Pútavý príbeh pobaví aj zaujme, ale udržiava v napätí od prvej strany po poslednú. „Je to originálna, v reáliách historicky presvedčivá fikcia o tom, ako mohol vzniknúť košický zlatý poklad. Až by som uveril, že sa to mohlo stať takto,“ tvrdí historik Richard Papáč.
Tine Van der Holland sa naozaj podarilo vystavať zaujímavý detektívny príbeh na historickom pozadí, ktoré dokonale pozná a využíva ho pre svoje rozprávanie. K pomyselnej uveriteľnosti prispieva aj mapa Košíc z roku 1682, ktorá je na začiatku príbehu. Autorka ju vyhotovila na základe historickej mapy košických opevnení v 17. a 18.storočí.
„Je to svižne a zrozumiteľne napísané dielo,“ tvrdí historička Uršula Ambrušová. „Vcítenie sa do doby, intuícia, myslenie a domnienky sú vyjadrené historicky absolútne správne. Pridanou hodnotou románu je, že čitateľ z neho cíti nefalšovanú atmosféru mesta Košíc s jeho každodennosťou. Akoby sa skutočne ocitol v spoločnosti košického richtára, obchodníkov, remeselníkov, s katom či šľachtou a honoráciou...“
Začítajte sa do novinky Tajomstvo zlatého pokladu:
8. júna 1682, pondelok. Ráno.
Mŕtvy v jarku. Palatínov list.
Kohút kikiríkal zjašene, akoby videl kuchárku s nabrúseným nožom prichádzať.
Alebo kikiríkal kohút a hystericky jačala nejaká žena.
Richtár si prikryl hlavu vankúšom v snahe ukradnúť ránu ešte zopár chvíľ spánku. Aj huriavk zrazu stíchol – mestskí drábi už asi zasiahli. Otvoril oči iba na štrbiny a zbadal svoju ženu Uršuľu stáť pri otvorenom okne. V nočnej košeli vyzerala plochá ako lata zabalená do plátna. Znovu zavrel oči. Kým mu príde Hruška oznámiť, čo sa stalo, rád by si ešte posníval o kyprých tvaroch Magdušky, s ktorými sa včera láskali jeho ruky...
To sa mu už nepodarilo, lebo žena ho vzápätí necitlivo podrmala za plece: „Zobuďte sa. Niečo sa vonku stalo.“
S povzdychom sa ponaťahoval. Podišiel k oknu a pozrel sa von.
Obďaleč na severnom konci ostrova zbadal dav ľudí, pestrú zmes. Bolo ich tam toľko, že sa tlačili až k múrom domov na oboch stranách ulice. Postávali medzi nimi roľníci z huštákov, ktorí každé ráno, hneď po otvorení brán, privážali zeleninu a ovocie, prípadne drobnú hydinu, do mestských domácností. Podľa uniforiem tam rozpoznal aj zopár mestských drábov, Bodrogiho ľudí. Ďalej slúžky z okolitých domov a nejakých lokajov. Do davu sa pchali kadejakí otrhanci, ktorí už zavčas rána vytušili možnosť ukrátiť nepozorných o mešce. Klokšpíl behal pod radnicou, mával údmi v tanci, ktorý poznal iba on sám. Keď zba-dal richtára na okne, pribehol podeň:
„Prvého nájdeš v jarku.
Šiesti za troch, vo vode,
vo vzduchu a hroboch,
za vidna aj za tmy,
splatia si hriechy...“
„Hruška!“ skríkol richtár do chodby, kým si rýchlo naťahoval nohavice.
Hruškovi to trvalo, kým sa objavil. Pôvodne bol mestským drábom a slúžil pod Bodrogim. Andrej Vida ho zdedil od predchádzajúceho richtára, ktorý bol, podobne ako Hruška, veľký jedák. Asi preto si navzájom vyhovovali – vrana k vrane... Vida však s Hruškom príliš spokojný nebol. Keby jeho hlásnik a strážnik v jednej osobe iba veľa jedol, to by mu nevadilo. Ale bol aj lenivý a pohodlný. U predchádzajúceho richtára si navykol na istú komótnosť a teraz si na nového, mladšieho a svižnejšieho pána zvykal ťažko. Richtár nepochyboval, že by bol najradšej nazad na strážnici, kde by sa medzi viacerými lepšie stratil či voľakam zašíval. V službe na radnici musel byť vždy poruke, čo predchádzajúci richtár vyriešil tak, že mu pridelil jednu kuticu v zadnej časti domu. Vidovi sa ani to nepozdávalo – mestský sluha bol človek nižšieho stavu, mal sa ísť vyspať k hradbám vedľa Katovho domu, ako všetci jeho predchodcovia. Gazdiná na dôvažok pošepkala richtárovi, že Hruška sa po nociach zakráda do špajze, už ho tam nachytala s klobásou v ruke. Čo nemusel, to neurobil, a dnes ráno ešte vonku nebol, asi iba vyspovedal niekoho pri bráne domu, premeral si ho richtár. Zasa sa napchával, namiesto toho, aby si plnil povinnosti. Ústa sa mu ešte leskli od masti.
„Čo sa tam vonku deje?“
„Naši ľudia sú už tam, vaša ctihodnosť.“
„Videl som. Ale mohol by si mi odpovedať na otázku?“
„Našla sa zohavená mŕtvola v potoku.“
„Žena či muž?“
„Asi muž.“
„Ako zohavený?“
Hruška sa poškrabal na temene a pokrčil plecami: „Viem, že sa našiel neďaleko vojenského popraviska.“
V meste bolo viacero popravísk. Hruška spomenul to na severnom cípe ostrova, pred ktorým sa Čermeľský potok rozdvojoval a ktoré slúžilo vojakom z Hornouhorského kapitanátu. Druhé bolo vonku za Dolnou bránou na Šibenej hore, kde popravovali iba mizerných lotrov, ktorých smrť nebola hodná verejného divadla. Stínalo sa aj za severnými hradbami za Hornou bránou. Popravy sa niekedy vykonali aj priamo vo dvore Katovho domu. Dávnejšie sa tiež popravovalo za starou radnicou a pri Červenej veži, ale tieto miesta navštevoval kat už len zriedka – za starou radnicou stál dnes iba pranier.
„Už si to tam mal dávno obzrieť, anciáša! Teraz by som chcel podrobnú správu! Zíď dolu, kým prídem sám. Zatiaľ prikazujem, aby ste udržali ľudí ďalej od mŕtvoly. Nie, že ju zasa rozoberú ako Császára!“
Kapitána Petra Császára popravili v Košiciach zhruba pred päťdesiatimi rokmi. Bol vodcom sedliakov, ktorí sa vzbúrili proti vyčíňaniu cisárskych labancov. Na vojenskú podporu vtedajšieho sedmohradského kniežaťa Juraja Rákócziho, ktorý tiež brojil proti Korune, však sedliaci čakali márne, preto bolo povstanie potlačené a jeho vodca rozštvrtený, presne na vojenskom popravisku. Richtár vedel z rozprávania ešte žijúcich pamätníkov, že Császárove ostatky rozvláčili po meste psy a šarvanci, ktorí sa s nimi potom pohrávali ešte tri dni.
Hruška odbehol a richtár sa doobliekal.
Predral sa davom na ulici k jarku, aby si urobil obraz, kým mu Hruška alebo Bodrogi čosi podrobnejšie zreferujú. Zbadal, že jeden dráb naháňa nezbedné chlapčisko, čo behalo dookola a pomocou papeku kotúľalo ľudskú hlavu. Drábovi sa nakoniec podarilo šarvanca dochytiť. Plesol mu jednu poza uši a zohol sa po hlavu.
Mŕtvolu už drábi obrátili na chrbát, a keď k nej správne priložili hlavu, všetci v nej rozpoznali obchodníka s kožušinami a kožami Edmunda Langera. Z jeho odevu ešte crčala voda a svaly napuchnutej tváre zostali stuhnuté v hroznom kŕči, ktorý napovedal, že nezišiel zo sveta ľahkou smrťou. Richtár požiadal jedného drába, aby nebohému poodhrnul košeľu, spod ktorej zbadal presvitať čosi krvavo hnedé. Keď sa tak stalo, ozvali sa znova zhrozené výkriky.
Nebohý mal na hrudi vyrezaný akýsi cikcak, richtárovi pripomínal najskôr latinskú literu P. To však ani nebolo to najhoršie. V strede hrudníka zívala hlboká, hoci pomerne úzka diera. Zahnednutá, s ostrými okrajmi.
„Hruška! Kde si? Rozožeňte s drábmi dav a pripravte Langera na prenos!“
„Vykonám. A kam ho máme preniesť, vaša ctihodnosť?“
„Do Katovho domu na obhliadku. A privolajte aj lekára...“ snažil sa spomenúť na meno toho, ktorého si vybrala jeho žena. Keď mu ešte po toľkých zákrokoch neumrela pod rukami, musel sa svojmu remeslu rozumieť celkom dobre.
„Myslí Vaša Ctihodnosť doktora Berzevia?“
„Hej, toho. A kde je Bodrogi?“
„Tu som, pán richtár,“ ozval sa kapitán drábov.
„Dobre, príďte na obhliadku aj vy. Teraz pomôžte Hruškovi. Keď budú ostatky prenesené, dajte mi vedieť na radnicu.“
V úradovni ho už čakali nové listy a pisár Ignác Grotkowski. Kývol mu hlavou na pozdrav a rozlomil pečať na prvom liste, ktorý sa mu zdal najhonosnejší. Nemýlil sa. Palatín Pavol Esterházy mu zdvorilo, ale stroho oznamoval svoju návštevu, ktorá podľa obsahu listu mala nastať dvanásteho júna v piatok.
Príde so svojím pobočníkom grófom Štefanom Illésházym, čosi pred nešporami. Pochopiteľne. Palatín snáď nebude stav v pokladnici Spišskej komory prepočítavať sám, ani sa prehrabávať v jej účtovných knihách.
Chytil sa za hlavu. Teraz! Vražda v meste a jeho inauguračná slávnosť v sobotu! A grófky Thökölyová a Rhédeyová, na ktoré pozabudol, ale u ktorých by mal, podľa nie príliš vľúdneho, ale záväzného pozvania, vykonať zdvorilostnú návštevu už dnes.
Palatín oznamoval, že bude bývať v budove Spišskej komory. Richtárovi odľahlo, pretože jednak nemal naporúdzi také honosné siene v priestoroch svojej radnice, a potom – Spišská komora vlastnila obrovskú budovu, v ktorej sa pre palatína a jeho sprievod určite nájde aj dosť voľných izieb, aj služobníctva. Bolo to napokon aj v jej záujme. Nech sa len pekne okolo palatína krútia sami, aby neprišli o svoje teplé miestečká.
„Vaša jasnosť, palatín gróf Esterházy... Vaša milosť, pán gróf Illésházy...“ začal si po odchode správcu nahlas nacvičovať oslovenia, lebo už mu bolo jasné, že spolu s obidvomi grófkami ani títo nebudú môcť chýbať v sobotu na jeho inauguračnej slávnosti. Čosi mu však našepkávalo, že s nimi bude mať čoskoro do činenia viac, oveľa viac, tak si navykal.
A čo to včera naznačovali Sapponara s Guadagnim?
Thökölyová... Esterházy...
Neskôr sa tých dvoch spýta, či sa dovtípil správne, ale teraz nemá čas, aby si lámal hlavu nad klebetami. Poslal jedného drába s oznamom o palatínových požiadavkách za prefektom Komory, hoci nepochyboval, že prefekt sa o tejto návšteve dozvedel skôr než on.
Vynoril sa mu taký matný pocit, že dnes chcel poslať drába aj do Bieleho orla, ale v návale nových udalostí si nevedel spomenúť, načo vlastne.
