KÁHIRA - O to, kto vlastne vyhral vo vojne o Suezský prieplav v roku 1956, sa vedú spory. Víťazom sa cítia byť ako Egypt, tak Izrael, pozíciu na Blízkom východe si posilnila aj Moskva. Porazeným sa stala Británia s Francúzskom a značne bol tiež oslabený vzťah medzi Washingtonom na jednej strane a Londýnom a Parížom na strane druhej. Od začatia druhej izraelsko-arabskej vojny uplynie 29. októbra 60 rokov.
Jesenné udalosti roku 1956 na Blízkom východe boli ale prekryté inou zásadnou udalosťou v strede Európy. V Maďarsku totiž už 23. októbra 1956 začalo protikomunistické povstanie, ktoré bolo v novembri - práve v čase vrcholiacich bojov v Egypte a za nezáujmu západných mocností - brutálne potlačené sovietskou armádou.
Rozbuškou vojny na Blízkom východe bolo znárodnenie Suezského prieplavu egyptským prezidentom Gamálom Abdan Násirom 26. júla 1956, k čomu prispeli aj zbrane z Československa. To bolo tŕňom v oku Britom aj Francúzom, ktorí prieplav doteraz majoritne vlastnili. Američania ale zastávali iný postoj - usilovali sa o zapojenie Egypta do tzv. Bagdadského paktu a káhirskú politickú orientáciu tolerovali, čo viedlo k neskoršej roztržke medzi veľmocami. Diplomatické rokovania neviedli k výsledku, a tak začala Británia a Francúzsko plánovať s pomocou Izraela vojenskú akciu, ktorej cieľom malo byť zvrhnutie Násira aj zrušenie znárodnenia prieplavu. Izrael požadoval aj uvoľnenie egyptskej blokády Tiranskej úžiny v Akabskom zálive pre svoje loďstvo a hodlal zničiť základne egyptských partizánov (fidájínov) v pásme Gazy a na Sinaji.
Podľa tajnej dohody, uzatvorenej 24. októbra v Sévres, mal Izrael v operácii Mušketier napadnúť Egypt a obe európske mocnosti potom bojujúcim stranám zaslať ultimátum na ukončenie bojov, ktoré podľa očakávania Egypt odmietne, čo bude zámienka na vlastný výsadok v prieplave.
Izraelský útok (operácia Kadeš) začal 29. októbra o 16.20 výsadkom 395 mužov pri priesmyku Mitla uprostred Sinajského polostrova. O deň neskôr prekročili izraelské pozemné jednotky egyptskú hranicu v Kusajme na sesvere a v Al-Kunitle na juhu, 31. októbra začal útok na pásmo Gazy a pokračoval postup v strede polostrova. Neskôr zaútočili ďalšie jednotky aj na juhu Sinaja pozdĺž Akabského zálivu na Šarm aš-Šajch. Ten a celý Sinajský polostrov Izraelčania obsadili už 5. novembra. Ešte predtým 30. októbra odovzdali Briti a Francúzi obom stranám ultimátum, ktoré žiadalo zastavenie bojov, stiahnutie vojsk od prieplavu a od Káhiry súhlas s dočasnou vojenskou okupáciou miest Port Said a Suezu. To Egypt odmietol; Briti zahájili bombardovanie Káhiry a začiatkom novembra začal britsko-francúzsky výsadok pri Port Said prezentovaný ako akcia zaisťujúca oddelenie bojujúcich strán.
To ale narazilo na odpor OSN, USA aj ZSSR. Už 30. októbra USA navrhli v Bezpečnostnej rade OSN rezolúciu s požiadavkou okamžitého stiahnutia izraelskej armády za líniu prímeria z roku 1949 a proti britsko-francúzskej intervencii vystúpil v televíznom prejave prezident Dwight Eisenhower. Angažovaním sa potom pohrozila aj Moskva. Briti a Francúzi súhlasili so zastavením bojov 7. novembra (ten istý deň podal demisiu britský premiér Anthony Eden) a OSN navrhla rozmiestnenie jednotiek na egyptsko-izraelskej hranici. Prvé jedotky OSN v Egypte pristáli 21. novembra a britské a francúzske jednotky sa stiahli k 22. decembru 1956.
Vojna si na strane Egypta vyžiadala 1650 mŕtvych, 5000 zranených a vyše 6000 zajatcov, Izrael stratil 189 vojakov, v bojoch zahynulo aj 16 britských a 10 francúzskych vojakov. Egypt prišiel o 215 lietadiel, Izrael 15, Británia štyri a Francúzsko jedno. Materiálne škody boli odhadované na sedem miliárd dolárov.
Izrael sa zo Sinaja a pásma Gazy stiahol v marci 1957 po tom, čo dostal záruku, že vodné cesty zostanú otvorené. Pozdĺž egyptsko-izraelskej hranice v pásme Gazy a Šarm aš-Šajchu bolo rozmiestnených 330 vojakov OSN, ktorí mali dohliadať na voľnú izraelskú plavbu. Autor tejto myšlienky, kanadský minister zahraničia Lester Pearson, dostal za vôbec prvé využitie "modrých prílb" Nobelovu cenu za mier. Napriek izraelskému stiahnutiu však Egypt odmietol otvoriť Suezský prieplav pre izraelské lode.
Čo nechcel poskytnúť Západ, dal Východ: Zbrane z Československa urýchlili znárodnenie
Celá Suezská vojna posilnila pozíciu Násira, oslabila vzťahy medzi USA a Britániou a Francúzskom a upevnila postavenie ZSSR na Blízkom východe. Spätosti Moskvy s násirovským panaribizmom ale Moskvu neskôr zaplietlo do vnútorných rozporov v arabskom svete. Násir získal Suezský prieplav, v ktorom vzostup dopravy prekonal všetky očakávania, a dotlačil Moskvu k dostavaniu Veľkej asuánskej priehrady. Úspech dosiahol aj Izrael, ktorý porazil mocnú a v arabskom svete uznávanú egyptskú armádu. Neskôr Izrael rozšíril prístav Ejlat a vďaka nemu sa otvoril Afrike a Ázii. Získal medzinárodné uznanie a nadviazal diplomatické styky nielen s väčšinou krajín východného a západného bloku, ale aj s krajinami tretieho sveta.
