DORADAL - Drogový barón Pablo Escobar zanechal Kolumbii podivné dedičstvo: hrochy, ktoré sa viac ako 20 rokov po jeho smrti pohybujú voľne v prírode a tvoria najväčšie stádo svojho druhu mimo Afriky, píše agentúra AFP.
Desivá spoveď nájomného vraha drogového kráľa kokaínu: Prelomil mlčanie, nie som vrah!
Hroch je tak trochu maskot nášho mestečka, prehlasuje Diego Alejandro Rojas a dodáva, že väčší strach má zo zmijí. Vreckovým svietidlom osvetľuje tento mladík akúsi obrovskú masu: medzi vysokou trávou sa pokojne pasie hroch. V tme je ťažko k rozoznaniu, okrem očí, ktoré žiaria ako svetlušky. Niektoré zvieratá sa objavujú nižšie v obci Doradal, iné, trochu odvážnejšie, sa vydávajú až k domčekom.
"Prichádzajú z haciendy Napoles, keď nadíde noc," upresňuje devätnásťročný Alejandro. "Dnes ráno som išla o pol siedmej na futbalový tréning a jeden hroch bol na lúke pred školou," hovorí dvanásťročná Lina Maria Alvarezová. Jediné, čo ju trochu upokojuje, je nedávno postavený plot z ostnatých drôtov.
Päťdesiatsedemročná pekárka Rosa Gonzalezová zase rozpráva, ako sa s jedným hrochom ocitla tvárou v tvár. "Rýchlo som zavrela dvere a on odišiel," hovorí.
Doradal leží asi 150 kilometrov od druhého najväčšieho kolumbijského mesta Medellín, smutne presláveného ako hniezdo kartelu, ktorý pod Escobarovým žezlom uvrhol krajinu do krvavého kúpeľa.
Kokaínový kráľ si v roku 1978 kúpil hneď vedľa doradalských domčekov 2000 hektárov pôdy, nechal tu postaviť luxusnú vilu Hacienda Napoles a otvoril zoologickú záhradu, do ktorej doviezol stovky exotických druhov zvierat.
"V rokoch 1982 až 1984 dorazili z jednej kalifornskej zoo štyri hrochy," uvádza biológ David Echeverri, ktorý pracuje pre regionálne združenie na ochranu životného prostredia Cornaro, ktorého rozpočet pochádzajúci zo zhabaného majetku kolumbijských mafiánov činí 400 miliónov pesos (cca 117-tisíc eur) .
Hrochy, ponechané po Escobarovom dolapení v decembri 1993 svojmu osudu, sa rozmnožovali, zatiaľ čo ďalšie zvieratá z haciendy, plameniaky ružové, žirafy, zebry či klokany, boli rozpredané do rôznych zoologických záhrad.
Dnes hrochy tvoria najväčšiu skupinu voľne žijúcich hrochov mimo Afriky, zdôrazňuje David Echeverri. "Mladé majú každý druhý rok. Je to tu pre nich učinený raj. Nemajú tu prirodzeného nepriateľa. Sú pokojnejšie ako v pôvodnom prostredí," hovorí veterinár z Cornaro Jairo León Henao.
Deti i mnohí dospelí sú ich prítomnosťou nadšení a to do tej miery, že večer miesto na obľúbený futbal chodia hrochy fotografovať. "Keď ich nikto nedráždi, sú veľmi mierne. Zvykli sme si na ne a máme k nim úctu," vyhlasuje dvadsaťjedenročná Mayerli Copeteová.
"Hrochy sa tu usadili," hovorí Echeverri. Z hladiny jazera pri haciende v rannom slnku vystupujú papule a uši. "Odhadujeme, že ich tu je asi 35. Ťažko sa však dajú spočítať, pretože keď niekoho zbadajú, ponoria sa do vody a vynoria sa niekde inde," dodáva.
"Za noc môžu prejsť tri až päť kilometrov, stúpajú pozdĺž rieky Doradal až k rieke Magdalena. Niektoré boli dokonca spozorované 150 kilometrov odtiaľto," uvádza Henao.
"Okrem nebezpečenstva, že sa stanú agresívnymi, predstavujú riziko pre biodiverzitu, ohrozujú lamantíny a vydry. Takisto prenášajú choroby, ktoré môžu byť pre dobytok osudové, bránia rybolovu a znečisťujú rieku výkalmi," hovorí Henao. "Našťastie doteraz na nikoho nezaútočili," dodáva.
Pre návštevníkov haciendy, ktorá bola premenená na tematický park so 400 hektármi, sú hrochy takými obľúbenými zvieratami, že keď v roku 2009 armáda zastrelila samca Pepeho, vyvolalo to búrku nevôle.
