ŠANGHAJ - V miestnosti plnej farebných kociek a obrích matracov chichotajúce sa deti šplhajú po rebrinách, skúšajú saltá alebo kráčajú po nízko nastavených kladinách. Niektoré stoja na rukách pod dohľadom štyroch trénerov. Pre veselú, zhovorčivú osemročnú Lucy je to všetko veľká zábava. Pokiaľ ide o jej rodičov, tí majú rodičia len menší cieľ - aby jej cvičenie pomohlo zostať fit, zlepšiť rovnováhu a vyvíjať mozog.
"Mám to tu veľmi rada, pretože je tu veľa zábavy. Robím rada kotrmelce dopredu a dozadu a takisto mám rada aj kruhy," hovorí Lucy, usadená na kladine, na ktorej kmitá nohami.
Táto scéna z centra Šanghaja môže byť bežne k videniu v západných krajinách, ale v Číne je tento spôsob poňatia detskej gymnastiky zriedka vídaným javom. Už samotné slovo gymnastika vyvoláva stereotypné, desiatky rokov staré predstavy malých chalanov a dievčatiek, ako v slzách trénujú povraz, zatiaľ čo žijú pod dohľadom prísnych trénerov od útleho veku v športových internátoch ďaleko od rodiny. A to všetko v nádeji na zisk olympijského zlata.
Na tohtoročnej letnej olympiáde v Riu budú súťažiť predovšetkým športovci, ktorí vyrástli v onom starom tréningovom systéme a dá sa očakávať, že budú opäť ohromovať svet svojimi športovými výkonmi a získajú štedrú porciu medailí.
V Číne sa medzitým objavili silné snahy reformovať štátom vedený systém, ktorý má problémy získať novú generáciu hviezd napriek úžasným výsledkom v podobe vychovania stoviek zlatých olympijských medailostov a svetových šampiónov. "Zmyslom súčasného systému je využiť národné zdroje v tréningu vybranej hŕstky tých, čo budú žať zlaté medaily a vybojujú pocty pre svoju krajinu. Ale táto stratégia už v dnešnej spoločnosti nefunguje a stráca svoje výhody," skonštatoval Siung Siao-Čeng, bývalý pekingskýprofesor športovej výchovy.
Čínsky štátom vedený tréningový systém bol vytvorený v 50. rokoch a jeho úlohou bolo posilniť národnú hrdosť. Chudobná komunistická krajina potrebovala získať medzinárodné uznanie - zhromaždiť potenciálne hviezdy na jednom mieste bolo z hľadiska nákladov efektívnym spôsobom, ako trénovať športovcov. Dlhý čas to aj fungovalo. Tento systém vytlačil Čínu na prvé miesto medailových rebríčkov, čo vyvrcholilo počas letných olympijských hier v Pekingu, kde si krajina vybojovala 51 zlatých medailí. O štyri roky neskôr v Londýne získala 38 zlatých medailí a skončila druhá za Spojenými štátmi.
V rámci tohto systému pátrajú miestne úrady po potenciálnych talentoch, a to vo veľmi ranom veku, často už v škôlkach. Vybrané deti sú oddelené od rodiny a nastúpia do internátnych športových škôl, na ktoré dohliadajú skôr športoví než výchovní činitelia. Tu prechádzajú prísnym tréningom s jediným cieľom - vyhrať majstrovský titul alebo olympijské zlato. Mladí športovci musia prechádzať vyraďovacími kolami, ako postupujú do mestského, provinčného a nakoniec národného tímu. A musia vystúpiť na najvyšší z olympijských stupňov víťazov, inak sú považovaní za neúspešných. Tento cieľ dosiahne menej ako jedno percento športovcov. Tí, ktorí neuspejú, sú uvrhnutí späť do spoločnosti, bez toho, aby na život v nej mali zodpovedajúce vzdelanie či spoločenské zručnosti.
Čínske rodiny, obzvlášť chudobné z vidieckych oblastí, boli ochotnejšie posielať deti do podobných škôl, kde mali hradené všetky náklady v nádeji, že dosiahnu slávu. A mladí športovci, ktorí sa nedostali až na vrchol, získavali miesta vďaka štátom plánovanej ekonomike. Po desaťročiach rýchleho hospodárskeho rastu sa Čína stala druhou najväčšou ekonomikou na svete. Ľudia majú podstatne tučnejšie peňaženky a tým pádom aj viac možností na výber pre sebe a svoje deti. Športové školy, so svojou tvrdosťou a úzkou cestou k úspechu, už nie sú zďaleka tak lákavé. Súčasní rodičia jednoducho chcú, aby ich deti mali normálny život - nie drinu, dril a slzy.
