TOKIO - V samurajskom odeve, v kimone a s vlasmi vyčesanými do drdolu pristál taliansky misionár Giovanni Battista Sidotti v roku 1708 na malom japonskom ostrovčeku. Odvážne sa vydal na územie, ktoré bolo voči kresťanstvu nepriateľské, napísala agentúra AFP. Sidottiho však veľmi skoro odhalili miestne úrady, ktoré v jeho viere podčiarkli hrozbu, a uvrhli ho do väzenia pre kresťanov, kde bolo mučenie na dennom poriadku.
Prelomová udalosť: Táto žena zrušila mnohé tabu, no zatrhli jej "erotický" rituál
O viac ako 300 rokov neskôr, v júli 2014, vedci na stavebnom pozemku v Tokiu objavili tri skupiny kostí. Medzi nimi je kostra, ktorú možno na základe analýzy DNA takmer s istotou prisúdiť Sidottimu. Na tomto pozemku, ktorý sa stal parkoviskom pre priľahlú rezidenciu, stávalo kedysi väzenie Kirišitan Jaškiki, čiže Kresťanská rezidencia.
Vedcov z Národného múzea vedy a prírody pri Tokiu uviedol na taliansku stopu jeden zub. V tejto väznici zadržiavali len dvoch talianskych misionárov: Sidottiho a Guiseppe Chiaru. Chiara sa stal vzorom pre hlavnú postavu románu japonského katolíckeho spisovateľa Šúsaky Endóa (1923-1996) Mlčanie, ktorý pojednáva o portugalskom kňazovi a tento rok o ňom príde do kín film režiséra Martina Scorseseho.
Podľa dokumentov bol Chiara po svojej smrti v 84 rokoch spálený. Preto exhumované kosti so všetkou pravdepodobnosťou patria Sidottimu, ktorý podľa vedcov zomrel vo veku štyridsiatich siedmich rokov v roku 1714.
Kresťanstvo preniklo do Japonska v roku 1549, na južný ostrov Kjúšú, vďaka španielskemu jezuitskému misionárovi Franciscovi Xavierovi. Potom, čo bolo kresťanstvo priaznivo prijaté ako protiváha rastúceho vplyvu budhistických mníchov, začalo byť čoskoro považované za predvoj európskeho kolonializmu.
V roku 1614 ho zakázali a zahraničných misionárov a konvertitov nemilosrdne prenasledovali vojenskí vládcovia feudálneho Japonska šóguni. Vo väznici Kirišitan Jašíka kresťanov pravidelne mučili, aby sa zriekli svojej viery. To mnohí po dlhom mučení urobili.
Podľa historických prameňov to však nebol prípad Sidottiho, ktorý sa tešil istému prednostnému zaobchádzaniu. "Jeho telo spočívalo v rakve, navyše luxusnej, úplne po kresťansky," uvádza profesor archeológie z univerzity Waseda v Tokiu Akio Tanigawa. "Ľudské telá sa v tej dobe takto nepochovávali podľa smútočného obradu," upresňuje. V období Edo (1603-1868) boli ľudia pochovávaní v sede s nohami skrútenými na hrudníku.
Hoci boli japonskí vládcovia nedôverčiví voči kresťanstvu, chceli spoznať vedecké novinky pochádzajúce zo Západu, kam sa ťažko cestovalo po vyhlásení politiky izolácie krajiny sakoku v roku 1639. Sidottiho pravidelne spovedal jeden z najvýznamnejších konfuciánskych vedcov Arai Hakuseki, ktorý k nemu prechovával veľký rešpekt vďaka jeho znalostiam zemepisu, jazykov i medzinárodných záležitostí. Tento vedec sa tiež Sidottimu zrejme pokúsil pomôcť, ale Sidotti bol obvinený, že pokrstil japonský pár, ktorý sa o neho staral, a bol uvrhnutý do hladomorne.
Ďalšie dva súbory kostí pochované neďaleko Sidottiho by mohli podľa vedcov patriť práve tomuto páru, pretože najmenej jeden z neho bol pochovaný podľa vtedajších japonských zvyklostí. Misionár zanechal v Japonsku svoju stopu, tvrdí profesor Tanigawa s odvolaním sa na dokumenty písané Araiom. "Sidottiho znalosti nepochybne ovplyvnili spôsob, akým sa Japonsko pozeralo na svet," hovorí.
