SOUL - Severokórejčanka I Sung-hi, ktorá pracovala ako servírka v Číne, nesmela protestovať, keď ju v reštaurácii zákazníci obchytkávali a v opitosti sa jej pokúšali zmocniť. Jej dvaja krajania spomínajú, ako pri drevorubačskej práci v Rusku zahynulo mnoho ich kolegov. Ďalší drel vraj až 16 hodín denne na stavbe v Kuvajte, kde bol celý pozemok obohnaný ostnatým drôtom. Hoci to bol ťažký život, podľa Severokórejčanov to bolo lepšie než zostať v KĽDR, napísala agentúra AP.
FOTOREPORTÁŽ Zakázané snímky zo Severnej Kórey: Kim Čong-un by nechcel, aby ste ich videli
Práca v cudzine znamená pre obyvateľov Severnej Kórey po návrate zlepšenie spoločenského postavenia a je tak žiadaná, že sa za jej získanie dávajú vysoké úplatky. "Ženy v Severnej Kórei snívajú o práci čašníčky v zahraničí. Keď som o ňu žiadala, bola pravdepodobnosť 1 ku 12, že ju dostanem," hovorí štyridsaťdvaročná I Sung-hi, ktorá po roku 2000 pracovala v reštaurácii v meste Ta-lien na severovýchode Číny a teraz žije v Južnej Kórei.
Organizácie pre ľudské práva označujú Severokórejčanov, ktorí sú vysielaní na práce do zahraničia s cieľom získať pre krajinu tvrdú menu, za moderných otrokov. Nedávno svetové médiá priniesli správu o ďalších 13 Severokórejčanoch, ktorí pracovali v jednej reštaurácii a utiekli do Južnej Kórey.
Spomenutí štyria vysídlenci, ktorí pracovali v cudzine na prelome tisícročí a ktorí všetci nakoniec tiež utiekli na juh Kórejského polostrova, uviedli, že museli odovzdávať väčšinu svojej mzdy úradom v Pchjongjangu a nikdy nevideli sľúbený plat. Peniaze, ktoré dostávali, ale stále bohato prekračovali sumu, ktorú zarábali doma. Povedali tiež, že dostávali relatívne slušné jedlo, neboli pod takým prísnym dozorom a mali vzácnu možnosť vidieť svet a dozvedieť sa pravdu o svojej vlasti.
I Sung-hi predpokladala, že jej skúsenosti zo zahraničia ju posunú vyššie na spoločenskom rebríčku, a ona si tak bude môcť nájsť manžela s lepším zamestnaním. Ďalší traja Severokórejčania, ktorí pracovali ako drevorubači či stavební robotníci, si po trojročnom pobyte chceli za zarobené peniaze kúpiť televíziu, kazetový magnetofón a chladničku.
"Videl som ľudí, ktorí sa vrátili domov zo služby v zahraničí a fajčili kvalitné cigarety a chodili do reštaurácie na pivo," vysvetlil Lim Il, ktorý koncom 90. rokov pracoval na stavbe v Kuvajte. "Pre bežných občanov bolo niečo také nedosiahnuteľné," dodal.
Podľa juhokórejskej rozviedky pôsobí teraz v zhruba 50 krajinách sveta asi 50.000 až 60.000 Severokórejčanov, najviac v Rusku a Číne. Niektorí politológovia sú presvedčení, že ich počet je ešte podstatne vyšší. Severokórejské strategické centrum so sídlom v Soule uviedlo, že títo zahraniční pracovníci prinášajú Severu medzi 150 a 230 miliónmi dolárov (cca 130 až 200 miliónmi eur) ročne.
Pchjongjang väčšinou vysiela na zahraničné misie relatívne bohatých občanov, verných režimu, ktorí sa podľa neho nenechajú toľko ovplyvniť cudzími kultúrami. Prevažná väčšina sú mladí muži, ktorých rodiny musia zostať doma. Pracujú v továrňach a reštauráciách v Číne, v lesoch či na stavbách v Rusku, iní na Blízkom východe alebo v Afrike stavajú obrie sochy politických vodcov, vyučujú taekwondo alebo poskytujú zdravotnú starostlivosť.
I Sung-hi učila v Severnej Kórei literatúru na strednej škole, keď narazila na ponuku práce čašníčky v cudzine. Jej otec vraj dal úplatky vo výške asi 70 dolárov miestnym úradníkom, aby jej pomohol to miesto zaistiť. Medzi ostatnými vybranými boli ďalšie učiteľky, lekárky či čerstvé absolventky vysokých škôl.
Práca v zahraničí ale nesplnila túžobné očakávania. I Sung-hi uviedla, že mala voľno len jeden deň za mesiac a že bola nútená pracovať, aj keď sa dozvedela, že jej matka zomrela. Tajná polícia servírky neustále sledovala a bila ich, keď si schovávali prepitné.
"Niektorí zákazníci sa dotýkali našich tiel, ale my sme sa nesmeli brániť, pretože našou úlohou bolo im čo najviac vychádzať v ústrety, aby v reštaurácii minuli všetky svoje peniaze," vypovedala. Kolegyne, ktoré nezarobili požadované sumy, boli vraj nútené k sexu so zákazníkmi v priľahlom moteli.
Spisovateľ Lim Il dal za možnosť pracovať ako tesár v Kuvajte úplatky 20 fliaš kvalitného alkoholu a 30 balíčkov cigariet. Sľúbený plat 120 dolárov mesačne ale nikdy nevidel, hoci drel od svitania do polnoci na stavbe obohnanej ostnatým drôtom. Rozčúlilo ho, keď sa dozvedel, že Bangladéšania a Indonézania dostávajú za podobnú prácu takmer 450 dolárov mesačne.
Servírka I Sung-hi nakoniec utiekla do Južnej Kórey s jedným zo zákazníkov, ktorého má teraz za manžela, a vyučuje utečených Severokórejčanov v Soule. Severokórejské úrady potrestali za jej útek jej príbuzných; niektorí boli presťahovaní do odľahlých oblastí, iní sú prísne sledovaní políciou, uviedla.
