TOKIO - Keď sa povie Japonsko, každý si predstaví filozofujúceho deduška v bonsajovej záhrade cvičiaceho tajči a popíjajúceho zelený čaj. Alebo Iným zas pre zmenu preblyskne idea hypermodernej spoločnosti s pretechnizovanými vychytávkami. Japonsko je však iné a šokuje vás!
Môžete mať precestovaný celý svet, ale Japonsko vás dostane. Napriek tomu, že o krajine samurajov vieme relatívne veľa, budete ohromení, ako ešte stále vie pozitívne prekvapiť. Poďme si to rozmeniť na drobné.
Šinkanzen
Cestovateľ Martin Navrátil chcel pri návšteve krajiny vychádzajúceho slnka, tak ako mnohí iní turisti, vyskúšať superrýchly vlak Šinkanzen. Keď sa v ňom odveziete, už viac nebudete hovoriť "presný ako švajčiarske hodinky", ale "načas ako japonský vlak". Každých osem minút na vzdialenosti Tokio - Kyoto premáva vyše 400-metrová súprava a je zaplnená do posledného miestečka. Vlak premáva pozdĺž pobrežia Tichého oceánu rýchlosťou viac ako 300 km/hod a na tých pár staniciach zastaví na zhruba 1,5 minúty. Keď Šinkanzen mešká viac ako tri minúty, japonské železnice vám vrátia 60 percent z ceny lístka.
Martin vlakom išiel už veľakrát, meškanie nezažil ani raz. Keď sa spýtal svojho japonského kamaráta, čo mu najviac vadí na Slovensku, odpovedal, že to, že keď tu niečo mešká, tak sa mu nikto neospravedlní a nepovie presne, aké dlhé bude meškanie. V Šinkanzene je dostatok miesta na to, aby ste si natiahli nohy a výpravca je vždy krásne a čisto upravený ako na vojenskej prehliadke cisára. Ukloní sa a povie svoje meno. Na 500-kilometrovej trati vám raz skontroluje lístok a už vás viac nevyrušuje. Na Martina zapôsobilo aj to, že cestujúci tu vôbec netelefonujú, pretože nechcú obťažovať spolusediacich. "Prešiel som tisíce kilometrov, od indických cez ruské až po americké železnice, ale taký komfort a čistotu som ešte nezažil."
Suši? Nie, rezeň!
Japonsko nie je len o suši. Zďaleka sa tu nekomzujú len kúsky surovej ryby. Obľúbené sú aj jedlá podobné našej kuchyni, ako napr. rezeň v kari omáčke alebo slížové polievky. Dohovoriť sa v Japonsku v angličtine je ale dosť ťažké; jedálny lístok je totiž buď v znakoch alebo je problém v personále, ktorý na všetko odpovedá "yes".
"Hneď v prvej reštaurácii, do ktorej som zašiel, som zažil vtipnú historku a prenik do japonskej duše. Objednal som si polievku Udon. Čašník mi však oznámil, že jedlo mi môžu priniesť až o tri minúty. Moja reakcia "prosím?" miestnemu skôr znela ako pobúrenie a nie ako prekvapenie Slováka zvyknutého čakať na jedlo aj polhodinu. Hneď mi teda ponúkol drink zadarmo a začal stopovať, za aký dlhý čas príde moja polievka. Dve minúty a 32 sekúnd a hlboký úklon od obsluhy. Príjemne sa zvyká na takéto služby. Chcem dať sprepitné na konci, ale tu sa tento zvyk nenosí. Ja mám aj tak najradšej suši. V Tokiu v štvrti Shibuya je reštaurácia, kde vám suši prinesie robotický systém. Komunikujete s obrazovkou ako najväčší autista a ďakujete robotovi," toľko Martin o reštauračných službách v Japonsku.
Národný šport, aký by ste vôbec nečakali
Väčšina ľudí určite predpokladá, že národným športom Japonska je sumo alebo nejaký druh bojového umenia. Omyl, je to bejzbal. Ako mohol tento americký šport opantať krajinu, ktorá si tak veľmi potrpí na tradíciach, pýta sa Martin. Takmer každý deň sa v Tokiu koná bejzbalový zápas, kde štadión je zaplnený do posledného miestečka. Desaťtisíce skandujúcich fanúšikov je zážitok, o ktorom mnoho turistov nemá ani potuchy. Aj tu je ale prítomná tradičná japonská úcta. Keď útočí domáce mužstvo, hostia sa zdržia akéhokoľvek hlasného prejavu a nechajú domácich si zafandiť. To isté platí aj v opačnom prípade. Každé mužstvo má na tribúne svoju kapelu. Hlavný dirigent oblečený sťa vojnový samuraj dá pokyn v bielych rukavičkách a štadión začne skandovať naučené pokriky. Vy tak máte celú japonskú kultúru len pre seba. Ak chcete pivo, nemusíte vôbec vstať zo sedadla. Stačí len zdvihnúť ruku a usmiata Japonska so sudom na chrbte vám naleje orosené pivkos penou. Namiesto našich párkov či klobás tu dostanete suši alebo slíže.
Pozor na hlavu
V krajine vychádzajúceho slnka je všetko malé. Keď si sadnete do reštaurácie, máte pocit, akokeby ste boli v detskom kútiku. Podchody sú tu veľmi úzke a malé, hotelové izby detto. Ich hotelom však, aj keby ste sa veľmi snažili, nemáte čo vyčítať. Na izbách nájdete zubnú kefku, pastu, niť na zuby, čiapku, internetovú prípojku, papuče ba i kimono.
A najviac "hightech" je toaleta, pretože s vami komunikuje. A aby ste svojimi telesnými zvukmi neobťažovali blízkych, môžete si zapnúť hudobnú kulisu v podobe príjemnej symfónie či tvrdého rocku. O vašu očistu sa potom postará jediný gombík a následný vodotrysk. A dokonca vám vysuší aj zadok.
Kjóto
Dosť bolo techniky, človek chce zažiť aj históiu. Značnú časť Japonska zbombardovalo počas druhej svetovej vojny americké letectvo. Je to podobné, akokeby ste sa prechádzali po nemeckých mestách a všade máte informáciu o tom, že mesto bolo na 98 percent zničené. Kjóto bolo tiež kandidátom na miesto pre zhodenie atómovej bomby, ale jeden americký generál, ktorý navštávil Kjóto, to považoval za neúctivé. Dnes tu stále máte pocit, že sa tu píšu romány o gejšách a samurajoch. Úzke drevené uličky sa miešajú s historickými pagodami a minimalistickými záhradami, ktoré tu doviedli do dokonalosti. Aj malý vodopád tu v každom ročnom období znie inak a kamienky, na ktoré dopadá prúd vody, neustále obmieňajú. Základ tvorí kameň, ktorý musí byť dotvorený ľudskou rukou. Platí tu totiž filozofia, že príroda je nedokonalá, dokonalý je len človek.
Keď padne tma, Kjóto sa decentne rozsvieti pomocou papierových lampášov. Keď tu zájdete do baru v historickej časti mesta, majiteľ vás privíta hlasným samurajským pokrikom a celý večer sa s vami rozpráva o hocičom.
Hirošima
Martinove ďalšie kroky smerujú do Hirošimy. Mesta, ktoré od 6. augusta 1945 pozná takmer každý, pretože tam dopadla atómová bomba. Jedna z mála budov, ktorá sa tu zachovala, je priemyselný palác od českého architekta Letza. Sprievodkyňa porozprávala zaujímavý príbeh. "Keď spadla bomba, bola som našťastie mimo mesta. V škole ma učili, že Američania sú zlí. Mesto sa po bombardovaní zmenilo na nepoznanie. Nik nevedel, ako sa má správať, čo robiť a ako ošetrovať. Vyše 100-tisíc ľudí zhorelo na prach. Keď som po pár týždňoch uvidela amerického vojaka, chcela som ho zabiť. Dal mi čokoládu, ale ja som si myslela, že je otrávená. Chcela som ju zjesť, keď bude najhoršie. Raz som ju zjedla a už som bola pripravená na smrť. Ucítila som však jemnú sladkú chuť a nezomrela som. Veľa Japoncov, keď sa dozvedelo, čo urobila cisárska armáda počas druhej svetovej vojny, malo pocit, že to je daň. Japonci vyvraždili v koncentračných táboroch takmer 25 miliónov ľudí. Málo známy fakt, o ktorom sa nehovorí."
REPORTÁŽ z Iraku: Drsné spovede o vojne, Daeš a o tom, ako ľudia prišli o všetko
Tokio
Najväčšie mesto na svete so 41 miliónmi obyvateľmi. Nečakajte tu ale žiadny chaos. Všetko má svoje miesto a nikto sa netlačí. Keď prejdete z jednej mestskej časti do druhej, máte pocit, akokeby ste boli na inej planéte. Napríklad vo štvrti v blízkosti stanice Shinjuku chodia finančníci v saku, ale stačí prejsť na druhú stranu hlavnej ulice a sako je tu úplne "out".
Ak nemáte vlasy odfarebené na zeleno, ste trápni. Keď zas prídete k štvrti Shibuya, kde sa nachádza jeden z najkrajších japonských chrámov, nájdete tu príjemnú atmosféru naplnenú vonnými tyčinkami a pohody. Za hradbami sa však rozkladá najbláznivejšia štvrť, kde má predavačka klince na perách a ušiach. Okrem automatov na coca colu si ti môžete kúpiť aj použité dámske nohavičky. Stačí vhodiť 500 jenov a vybrať si zelenú spodnú bielizeň od študentky Yoko. "Neveril som, až dokým som nevidel upraveného biznismena, ako zaboril nos a povedal slastné "ááách"," opisuje bizarný moment Martin.
Že sa vám tieto veci nehodia do predstavy o Japonsku? Ak máte radi bizarnosť v každej podobe, ste v tejto ázijskej krajine správne. Keď nezažijete, neuveríte. A keď vidíte, aj tak neveríte. Viac o ročnej ceste okolo sveta Martina Navrátila sa môžete dozvedieť na Facebooku.
