BRATISLAVA - V marci 2016 uplynie 72 rokov od smrti rodiny Ulmovcov. Celú poľskú rodinu, pre ktorú bol príslovečný vrúcny vzťah k svojej vlasti a úcta k spoluobyvateľom bez ohľadu na ich jazyk a pôvod, beštiálne zavraždil kat nemeckej polície ako trest za pomoc susedom v núdzi.
Obec Markowa na Podkarpatí vo východnom Poľsku patrila pred druhou svetovou vojnou k najväčším obciam Poľska. So svojimi 4500 obyvateľmi poľskej národnosti a asi 150 obyvateľmi židovskej národnosti by mohla byť pokojne uvádzaná ako mestečko. V tejto obci žilo v porozumení a pokoji, ktoré boli iba sem-tam narušené bežnými malými susedskými šarvátkami, väčšinové poľské obyvateľstvo vedľa židovskej menšiny. Jedných i druhých spájala láska k vlasti a túžba po jej rozkvete, napísal Dariusz Żuk-Olszewski, odborný asistent na Katedre náboženských štúdií Filozofickej fakulty UKF v Nitre.
K väčšinovému obyvateľstvu tejto obce patrila aj rodina Wiktorie a Józefa Ulmovcov. Príkladná katolícka rodina, ktorá mala šesť detí a v čase ich tragickej smrti sa na svet pýtalo ich siedme dieťa.
Vojna všetko zmenila k horšiemu
Józef Ulma sa narodil v roku 1900. Bol roľníkom, tak ako generácie jeho predkov. Nebol však iba „tuctovým“ obrábateľom malého políčka. Vo svojom okolí sa preslávil ako šľachtiteľ ovocných stromov a vyhľadávaný odborník na otázky súvisiace s pestovaním ovocia a zeleniny. Choval taktiež včely a priadku morušovú, čím sa zaradil k pionierom tradičnej výroby hodvábu v Poľsku. Angažoval sa taktiež pri dobrovoľníckej práci v prospech iných obyvateľov obce, napríklad ako miestny knihovník či aktivista rozličných katolíckych laických spolkov či hnutí. Józef Ulma bol tiež vášnivým fotografom a dodnes sa zachovalo pomerne veľké množstvo fotografií ich rodiny, ktoré vlastnoručne zhotovil.
Wiktoria Ulmová bola od svojho manžela Józefa mladšia o 12 rokov. Viedla domácnosť a starala sa o svoj početný zástup detí. Taktiež bola v obci obľúbená a preslávená ako „žena veľmi dobrého srdca“. Manželia Ulmovci viedli pokojný a nenápadný život bežnej poľskej rodiny až do tragického septembra 1939, keď ich vlasť napadli vojská nacistického Nemecka, boľševického Sovietskeho zväzu a neďaleko ich obce sa na tomto útočnom ťažení podieľali aj jednotky armády Slovenského štátu. Od septembra 1939 sa ich život prudko zmenil.
Pomoc v núdzi poskytli aj napriek fatálnemu trestu
Nemeckí okupanti zo dňa na deň oklieštili základné občianske práva a čoraz intenzívnejšie terorizovali civilné obyvateľstvo. Na prelome rokov 1941 a 1942 sa zintenzívnili útoky na židovské rodiny, ktoré sa mali z rozhodnutia okupačných úradov prihlásiť do „zberných táborov“ a z nich mali byť „presunuté“ k tzv. „definitívnemu riešeniu“. Mnoho poľských rodín sa nezľaklo hrozieb trestu smrti a vo svojich domoch ukrývalo svojich židovských susedov, priateľov či úplne neznámych ľudí. A rodina Ulmovcov nebola výnimkou.
Napriek tomu, že vplyvom veľmi ťažkej materiálnej situácie po vypuknutí vojny sa museli presťahovať do malého domu kúsok za dedinou, neodmietli pomoc dvom židovským rodinám, ktoré sa u nich chceli ukryť pred besnením nacistov, pričom si uvedomovali veľké riziko, ktorému svoju rodinu týmto rozhodnutím vystavujú. V ich dome našli útočisko ôsmi členovia rodiny Szallovcov a Goldmanovcov. Žili v relatívnom bezpečí až do chvíle, keď ich a ich hostiteľov tzv. „modrý policajt“ (príslušník poľských jednotiek polície v okupovanom Poľsku, ktoré boli úplne podriadené nemeckému veleniu a neraz s ním otvorene kolaborovali) Włodzimierz (Volodymir) Leś neudal gestapu.
Nacistický démon Eichmann prosil pred popravou o milosť: V liste opísal, prečo je nevinný
Pre lepšie vysvetlenie pohnútky, prečo tak urobil, je dobré uviesť, že na začiatku vojny tento etnický Ukrajinec Szallovcov najskôr ukrýval ako protihodnotu za prepísanie ich majetku, no po sprísnení antižidovskej politiky nacistami im odmietol poskytovať naďalej úkryt. Keďže v roku 1944 sa front výrazne približoval až k Rzeszowu, Łańcutu a Markowej, pravdepodobne sa zľakol, že by mohol mať s vysvetlením majetku získaného od Židov v prípade prehry Nemcov problém, prípadne by ho musel vrátiť, a tak sa rozhodol tento problém vyriešiť „definitívne“. 24. marca 1944 okolo štvrtej hodiny rannej vtrhli do domu Ulmovcov štyria nemeckí žandári v sprievode štyroch príslušníkov tzv. „modrej polície“, medzi ktorými bol i spomínaný Leś. Príslušníci zostali strážiť dom vonku a Nemci priamo v dome, na povale zastrelili všetkých Židov, ktorí sa u Ulmovcov ukrývali.
Brutálnemu vraždeniu sa museli prizerať svedkovia
Potom vyvliekli na dvor Józefa Ulmu a pred očami plačúcej ženy a plačúcich detí ho zastrelili. Krátko na to zastrelili aj jeho manželku Wiktoriu, ktorá v čase popravy podľa očitých svedkov začala rodiť
svoje siedme dieťa. Vrahovia prikázali „modrej polícii“, aby na dvor a jeho okolie nahnala čo najviac „divákov“ z okolia a pred ich očami príslušník nemeckej polície preslávený svojim sadizmom, istý Nemec z územia Československa, ktorého priezvisko Kokott znie v slovenčine veľmi pejoratívne, chladnokrvne postrieľal plačúce deti Ulmovcov so slovami: „Pozrite sa, ako zomierajú poľské svine, ktoré ukrývajú Židov.“
Leś sa zo svojho „zdedeného“ majetku netešil dlho. Už v septembri 1944 ho poľské odbojové jednotky za udavačstvo a spôsobenie smrti nevinných odsúdili na trest smrti, ktorý príslušníci AK ihneď vykonali. Josepha Kokotta vypátrali v roku 1957 v bývalom Československu, odkiaľ bol ako vojnový zločinec vydaný do Poľska. Krajský súd v Rzeszowe ho v roku 1958 odsúdil na trest smrti, ktorý príslušníci AK ihneď vykonali. Josepha Kokotta vypátrali v roku 1957 v bývalom Československu, odkiaľ bol ako vojnový zločinec vydaný do Poľska. Krajský súd v Rzeszowe ho v roku 1958 odsúdil na trest smrti, ktorý mu bol zmenený na doživotie. Zomrel v poľskom väzení v roku 1980. V roku 1995 boli Ulmovci zaradení k „spravodlivým medzi národmi“ – k nežidom, ktorí sa významným spôsobom pričinili o záchranu Židov v čase ich masového vyvražďovania. Uviedol Dariusz Żuk-Olszewski.
Poliaci zachraňujúci Židov počas 2. svetovej vojny
Najväčší svetový konflikt 20. storočia sa mimoriadnym spôsobom dotkol židovského a poľského národa. Ako silno boli spletené ich osudy na území, okupovaného počas 2. svetovej vojny, Poľska poukazuje nové Múzeum Poliakov zachraňujúcich Židov – múzeum rodiny Ulmovcov. Jeho slávnostné otvorenie za účasti prezidenta Poľskej republiky Andrzeja Dudu a vrchného poľského rabína Michaela Schudricha sa bude konať 17. marca 2016 v Markowej na Podkarpatí.
V ten deň Veľvyslanectvo Poľskej republiky a Poľský inštitút v Bratislave organizujú o 17.00 h diskusiu „Spletené osudy. Poliaci zachraňujúci Židov počas 2. svetovej vojny“. Diskusia bude venovaná pomoci, ktorú poskytovali Poliaci Židom počas nemeckej okupácie, za čo často zaplatili svojim životom, ale aj o pomoci, ktorej sa Židom dostalo na Slovensku.
Novovytvorené Múzeum v Markowej komplementárne predstavuje skutky pomoci Židom a s nimi spojené smrteľné nebezpečenstvo pre Poliakov. Nemci začali zavádzať antižidovské zákony na poľskom území hneď v prvých mesiacoch okupácie. Židia mali povinnosť nosiť Dávidovu hviezdu, boli nútení pracovať a mali zákaz používania mestskej dopravy a slobodného pohybovania sa. Po tom, ako Hitler v 1941 napadol svojho doterajšieho spojenca Stalina, celé poľské teritórium sa dostalo pod nemeckú okupáciu. Do konca 1941 na tomto území existovalo 200 pracovných táborov a 400 get, v ktorých boli zhromažďovaní Židia.
Deň, kedy sa svet dozvedel o najhorších zverstvách: FOTO Takéto utrpenie sa už nesmie opakovať
Po tom, ako Nemecká ríša prijala rozhodnutie o „definitívnom riešení“, žijúci na poľskom území Židia mali šancu prežiť jedine, ak sa rozhodli utiecť z miest vyznačených Nemcami a skryť sa u Poliakov. Nemci v takýchto prípadoch hrozili smrťou nielen Židom, ale aj pomáhajúcim im akýmkoľvek spôsobom Poliakom. Smrť hrozila nielen pomáhajúcej osobe, ale aj celej jej rodine, a v niektorých prípadoch aj susedom. Premlčanie informácie o ukrývaní Židov bolo považované za pasívnu pomoc, za ktorú hrozilo minimálne uväznenie v koncentračnom tábore. Záchrancovia pochádzali zo všetkých spoločenských vrstiev, mali rôzne politické názory, časť z nich prejavovala pred vojnou Židom nevôľu – z politických či tiež ekonomických dôvodov. Okolo 50% záchrancov poukazovalo, že Židom pomáha z humanitárnych dôvodov.
Identita mnohých záchrancov je doteraz neznáma
Poľská emigračná vláda a konšpiračné podzemné štruktúry v Poľsku venovali veľa úsilia na záchranu svojich obyvateľov, ako aj židovských obyvateľov. Vo februári 1942 r. vznikla v rámci „Zväzu ozbrojeného boja“, konšpiračného poľského vojska, špeciálna jednotka pomáhajúca Židom. V novembri toho roku Jan Karski podal poľskej, britskej a americkej vláde správu o masovom vraždení Židov. O mesiac neskôr vznikla Rada Pomoci Židom nazývaná „Žegota“, ktorá bola financovaná medzinárodnými židovskými organizáciami a poľskou emigračnou vládou.
Záchrane Židov sa široko venovala aj poľská katolícka cirkev, ktorá deťom vydávala falošné krstné listy a skrývala ich v kláštoroch a sirotincoch. Od inštitúcií Poľského podzemného štátu väčšiu pomoc Židom udelili jednotlivé osoby a rodiny. Odhaduje sa, že vďaka individuálnej pomoci sa podarilo zachrániť 30-100 tisíc poľských Židov. Niektorí bádatelia sú názoru, že záchrana jedného života vyžadovala spoluprácu minimálne dvadsiatich osôb, ktoré pomáhali Židom vyjsť z geta, zmeniť výzor, pripraviť falošné dokumenty, nájsť úkryt.
Odhaduje sa, že v období 1939-1945 zomreli 3 milióny etnických Poliakov a skoro celá 3-miliónová komunita poľských Židov. Na území okupovaného Poľska prežilo podľa odhadov 30-120 tisíc Židov, ktorí boli často dlhodobo skrývaní Poliakmi. Chýbajú údaje o tom, koľkým Židom pomohli Poliaci krátkodobo. Historici odhadujú, že okolo 2500 poľských záchrancov bolo zabitých alebo uväznených v koncentračných táboroch. Doteraz nie sú známe mená ani polovice z nich, informovalo Veľvyslanectvo Poľskej republiky.
