LONDÝN - Uväznený na zasneženom úbočí Ánd, zahádzaný troskami lietadla a telami svojich mŕtvych dvanástich kamarátov a bez akejkoľvek štipky nádeje, dospel Roberto Canessa k strašnému poznaniu. "Museli sme zjesť našich priateľov," povedal.
"Keď konzumujete ľudské mäso, máte pocit, že ste ten najúbohejší človek na zemi. Hovoril som si ale, že mi kamarát dáva šancu na prežitie, ktorú on sám nemal," začína Canessa svoje rozprávanie o tom, ako čo prežíval po leteckej nehode. V roku 1972 nad juhoamerickým pohorím Andy havarovalo lietadlo s uruguajským rugby tímom na palube.
Robertova nočná mora začala po tom, ako sa lietadlo s uruguajským rugby tímom na palube 13. októbra 1972 zrútilo v juhoamerických Andách. Tí, čo prežili nešťastie, však zďaleka nemali vyhrané. Čakal ich 72-dňový boj o holý život, keď nemali čo jesť a navyše sa vo vysokohorskom prostredí potýkali aj s neúnosnou zimou. Incident sa stal predmetom knihy britského autora Piersa Paula Reada a v roku 1993 bol aj sfilmovaný.
Canessa ale prelomil mlčanie až po dlhých rokoch, keď vydal monografiu, v ktorej opisuje, čo počas 72 dní prežíval. Prízrak kanibalizmu ho podľa vlastných slov prenasleduje doteraz. "Tie malé zásoby jedla z lietadla nám došli veľmi rýchlo a keďže a okolí nebola žiadna vegetácia ani zvieratá, nemali sme čo jesť. Po niekoľkých dňoch sme už dokázali myslieť len na to, že sme strašne vyčerpaní od hladu. A vedľa vás ležal mŕtvy kamarát, ktorý bol ešte nedávno nažive," hovorí.
Vtedy devätnásťročný študent lekárskej fakulty letel so svojím tímom na turnaj do Čile. Pilot ale v zlom počasí neodhadol výšku a narazil so strojom do hory. Lietadlo sa roztrhlo, pád ale čiastočne stlmila hrubá vrstva snehu. Pri katastrofe zahynulo dvanásť osôb, ďalších sedemnásť zomrelo potom v dôsledku zranení a hladu. Nakoniec teda prežilo 16 pasažierov zo 45.
Prioritou pre preživších bolo zahnať hlad a dostať do seba nejaké živiny. Canessa ako budúci lekár radil priateľom, ktoré časti tela sú najvýživnejšie. "Vedeli sme, že keď nezačneme jesť mŕtvych, neprežijeme. Boli sme tam všetci katolíci, kanibalizmus pre nás znamenal znesvätenie. Ale hlad je mocný pán, inštinktívny a prvotný. Boli sme zúfalí, vyšiel som na kopec a prosil Boha o radu. Mal som pocit, že keď zjem svojich kamarátov, ukradnem im tak ich duše. Posúvali sme hranice nášho strachu."
Canessa pomohol vytiahnuť zo snehu telá troch mŕtvych, ktorí tam boli zamrazení ako v mrazničke. Vyzbrojení žiletkami a sklenenými črepmi začali rozrezávať šaty nebohého a potom aj kúsky mäsa. Na prvý rez do tela deväť dní po nehode vraj nikdy nezabudnú.
Ďalšia rana prišla na desiaty deň po havárii. Z malého tranzistorového rádia sa totiž ozvalo, že pátranie po nich bolo odvolané a všetci boli považovaní za mŕtvych. Preživší si teraz boli už úplne istí, že jediný spôsob, ako zostať nažive, je jesť svojich mŕtvych kamarátov. Chúlili sa v chlade, dýchali jeden na druhého, aby zostali v teple. Od toho, ako jedli sneh, sa im na ústach vytvorili pľuzgiere. Roberta držala pri živote myšlienka na mamu a priateľku Lauri, ktorá sa neskôr stala jeho manželkou a matkou ich troch detí.
Spolu s plynúcimi týždňami rástlo aj zúfalstvo tých, ktorí boli ešte nažive. Všetko bolo studené, indiferentné a nepredvídateľné. "Urobil som tam veci, ktoré som si nikdy ani vo svojich najčiernejších nočných morách nevedel predstaviť, že budem musieť urobiť," konštatuje Canessa po rokoch. Bolo mu jasné, že na nejakú záchranu sa už spoliehať nemôže, a tak spolu s kamarátom Nandom Parradom vyrazil na trek cez zasnežené Andy, aby vyhľadal pomoc. Do ponožky si uložili pár kúskov mäsa, aby mali čo jesť na ceste. Roberto do tejto chvíle schudol už viac ako tridsať kíl. Boli v nadmorskej výške zhruba 3500 metrov nad morom, teplota klesla na -30 stupňov Celzia, takže podmienky boli naozaj drastické. Keď konečne vystúpali na vrchol hory, dúfali, že uvidia nejaké zelené polia, no pred nimi sa rozprestierali len ďalšie nekonečné biele vrcholky. "Boli sme si istí, že zomrieme. Už neexistovala žiadna šanca na záchranu. Potom sme sa len rozhodovali, ako budeme umierať. Chceli sme ísť na západ k slnku. Bolo to lepšie než zamrznúť hore na kopci.
Po jedenástich dňoch trekingu bol Canessa naozaj na pokraji smrti. Jeho obličky zlyhávali, prsty na nohách boli čierne v dôsledku podchladenia. A potom sa stal zázrak - zbadal farmára na koni, ktorý poslal po ďalšiu pomoc. Krátko nato sa nad ich hlavami objavili vrtuľníky, ktoré z hory previezli zvyšných štrnásť preživších. Keď sa Roberto stretol s mamou, povedal jej: "Mami, museli sme jesť našich mŕtvych kamarátov." A ona len odvetila: "To je v poriadku zlatko."
Mladík potom navštívil rodiny priateľov, ktorých telá mu poskytli v ťažkých časoch jedinú obživu. Príbuzní chceli vedieť, čo sa stalo s ich synmi a dcérami, ako strávili posledné minúty svojich životov. Vďakabohu Canessovi a ostatnými nič nevyčítali a súhlasili, že urobili len to, čo mohli, aby prežili. Každý rok, na výročie záchrany, sa všetci preživší stretnú, pričom so sebou berú aj svoje manželky, deti, vnúčatá. Posledného stretnutia sa zúčastnilo 180 ľudí.
"Je to dobrý spôsob, ako vyliečiť naše duše z toho, čo sa stalo na hore. Neuvedomujete si, čo máte, kým nemusíte spať na snehu a jesť mŕtvych ľudí, aby ste prežili. Väčšina z nás dostáva viac, ako potrebuje a dáva menej, než by mohla," dodáva Roberto, ktorý má strach z lietania, ale keď musí, tak letí. A dokonca upokojuje nervóznych cestujúcich.
