ERBIL - Cestuje po svete, na miesta, kam by dobrovoľne vkročilo len veľmi málo ľudí. Zažíva dobrodružstvá, ktoré bežný človek vidí len vo filme či televízii. Cestovateľ Martin Navrátil tentoraz navštívil Irak, ktorého obyvatelia si už hádam ani nepamätajú časy, kedy by v ich krajine nebola vojna. A veru bolo o čom rozprávať.
Malý rad sa tlačí pred priehradkou leteckej spoločnosti s nápisom cieľovej destinácie Erbil. Ľudia v rukách držia zelené pasy so znakom Iraku, len ja tu svietim s tým červeným európskym. Hneď si ma zamestnanec berie bokom, aby zistil môj plán cesty a či mám všetky potrebné dokumenty. Letím do krajiny, ktorá je už dvanásť rokov v permanentnej vojne, kde sa ľudia obávajú o budúcnosť a trpia nedostatkom všetkého druhu. Idem do najbezpečnejšej oblasti Iraku - do Kurdistánu. Je to autonómna oblasť, kam sa za bezpečím sťahujú celé rodiny z Bagdadu aj okolitých krajín, v ktorých prebieha vojna s Daeš.
Ahmed začne v mešite po piatočnej modlitbe rozprávať. "Milujem túto krajinu a moje mesto Bagdad. Ale už som nemohol žiť v strachu a odišiel som sem - do zóny mieru a bezpečia." Pritom sa pozerá na svojich dvoch synov, ako sa s úsmevom naháňajú v mešite. Usmeje sa, priloží na znak mieru ruku na srdce a zaželá všetko najlepšie.
Pritom ani nie 80 kilometrov odtiaľ je samozvaný Islamský štát, kde bojujú fanatici s kurdskými bojovníkmi. Ak by ste však čakali, že sú tu samé vojenské autá, zátarasy či vojenské hliadky, ste na omyle. Hlavné mesto Kurdistanu Erbil vraj patrí medzi najstaršie mestá na svete. V jeho strede sa nachádza obrovská citadela s hradbami, pod ktorými žije takmer milión obyvateľov. Turistov tu ale dáko niet, len tých domácich. Je koniec ramadánu, najväčšieho sviatku v moslimskom svete, počas ktorého by sa cez deň nemalo jesť, piť ani mať sex. Ortuť na teplomeri ukazuje takmer 45 stupňov.
Veriaci by počas pôstu mali nielen čítať Korán a chodiť do mešít, ale aj byť so svojimi blízkymi a konať dobro. Všetci sú tu krásne vyobliekaní, navoňaní a smerujú do hlavnej mešity, kde zaznie posledná modlitba. Po nej sa ľudia rozpŕchnu domov a začnú veľké hody. Ismael, rodený Kurd, sa najviac teší na sladké. "Deň predtým nakupujeme sladkosti ako baklava, ďatle a cukríky pre deti. Oslava konca ramadánu trvá dni, na konci si dáme darčeky," hovorí.
Vôbec nič nenasvedčuje tomu, že sme v krajine, kde sa každú chvíľu môže niečo stať. Práve ten pocit je veľmi zmätočný. "Nebojíš sa?," pýtam sa bývalého učiteľa Ahmeda, s ktorým popíjam sladký čaj. "Bál som sa, ale nemôžem si dovoliť, aby ma ten pocit paralyzoval. A predsa tu v Kurdistane je oveľa bezpečnejšie než v Bagdade."
Fanatici Daeš držia v zajatí stovky detí: Robia s nimi otrasné veci, prezradili utečenkyne
Muezín zvoláva na poobedňajšiu modlitbu. Som pozvaný napriek tomu, že som neveriaci. Pred hlavnou bránou stojí imám, aby sa pozdravil s politickými elitami. Vojaci kontrolujú každú batožinu. Najprv zaznie dvadsaťminútová kázeň a po nej spoločné vyzývanie najvyššieho boha. Takmer tisíc ľudí spoločne ako na spartakiáde sa skláňa pred kiblou, ktorá určuje smer k Mekke. Ľudia počúvajú každé slovo rečníka a opakujú state z Koránu. Je malý zázrak, že tu môžem fotiť a rozprávať s ľuďmi, ktorým to vôbec neprekáža. Fascinuje ma, že napriek tomu, v akom stave Irak je, sa stále usmievajú a pozývajú ma k sebe domov na čaj.
Erbil je ostrov slobody v krajine plnej bombových útokov. V Bagdade denne v priemere vybuchne sedem bomb, tu tak raz za tri mesiace. Naposledy pred americkým konzulátom. Po modlitbe mesto po mesačnom ničnerobení zázračne ožije a obchody sú odrazu plné. Bazár praská vo švíkoch. Obchodíky so zlatom, látkami, korením, sušeným ovocím či zbraňami - všade sa tvoria dlhé rady.
V Erbile možno nájsť aj utečenecké tábory, do ktorých utekajú ľudia s území kontrolovaných prívržencami Daeš. Každý chce týmto ľuďom pomôcť, nevládne tu taká hystéria, ako v Európe. Najviac postihnutí sú jezídovia, najmä ženy. "Keď pred domom vybuchla raketa, zbalili sme všetko, čo sme vládali odniesť. Po ceste nás však zastavila hliadka Daeš, ktorá nám zobrala všetky peniaze a aj moju dcéru. Vymenila by som všetko na svete, len aby som vedela, že žije," vysvetľuje zronená matka plačúc nad fotografiou svojho dieťaťa.
Jezídske ženy sú predávané v sýrskom meste Rakká do otroctva. Vyvolávacia cena je 20 dolárov, potom skončia ako sexuálne otrokyne, povedal mi Američan James, ktorý sedem rokov pracoval v Afganistane. Zmenil svoj postoj a začal pracovať pre kresťanskú organizáciu na pomoc pre utečencov.
V tábore sa nachádza približne 5500 ľudí, väčšinou ide o kresťanov, ktorých militanti najviac vraždili. Každá rodina, ktorá má svoju vlastnú unimobunku, ukrýva príbeh, ktorý svojím obsahom nepatrí do 21. storočia. V tábore sú školy, ihriská, divadlo, nemocnica, obchody i kadernícky salón. Všetci sa začleňujú do spoločnej práce, aby nestratili pracovné návyky, ale aby mali taktiež pocit užitočnosti. Vládne tu poriadok a čistota. Najväčší problém predstavuje dodávka pitnej vody a elektrickej energie.
Azis má 45 rokov a býval v irackom Mosule, kým ho neovládol Daeš. Nestihol utiecť do Kurdistanu. Pokúšal sa dostať preč cez brata, ktorý mal kontakty, ale všetky cesty boli uzavreté. "Daeš ma chytil na úteku. Keď si všimli môj kríž na krku, okamžite ma zavreli do väzenia. Mal som šťastie v nešťastí, že ma nemučili fyzicky ako mojich kamarátov. Ale neviem vlastne, čo je horšie, či psychické alebo fyzické mučenie. Azisovi neustále ukazovali video s popravami kresťanov a že keď neprestúpi na pravú vieru, presne toto isté ho čaká. Raz ho zobrali na miesto, kde sa neskôr uskutočnila poprava. "Zobrali mňa aj ostatných z väzenia. Ešte raz nás vyzvali, aby sme sa vzdali kresťanstva. Tí, ktorí sme tak nespravili, nás odviezli na neznáme miesto. Rozdelili nás na dve skupiny. Ja som bol v tej, ktorej bolo súdené prežiť. Prvú popravili." Azisovi sa nakoniec podarilo ujsť do Kurdistanu. Malý útly pán sa pozerá skleným pohľadom do neznáma a oči sa mu zalesknú od sĺz. Stratil všetko tak, ako všetci, čo sú v tábore.
James nás volá k sebe domov, kde sú jeho ďalší kolegovia. Interiér napovedá, že v ňom žijú bývalí vojaci. Čistota, tričká uložené do komínkov a tabuľa s informáciou, kto čo bude kedy čistiť. V dome býva osem ľudí, niektorí cvičia kurdské jednotky. Pýtam sa ich na názor, kam smeruje Irak. "Podľa mňa je Irak mŕtvy. Niekto chce, aby sa rozpadol na tri samostatné štáty - Kurdistan, sunitskú a šiítsku časť." Vtom nám zapípa mobil a dostávame informáciu, že sa s nami chcú stretnúť Slováci v irackom meste Duhok. Rýchlo balíme, aby sme sa tam dostali pred zotmením. Čaká nás nielen 180 kilometrov cez polopäšť, ale obrovské množtvo check pointov. Z auta vidíme imaginárnu hranicu medzi dobrom a zlom. Duhok bolo pred troma mesiacmi napadnuté príslušníkmi Daeš a len silné kurdské jednotky dokázali odraziť besný útok islamistov.
Ani nie desať minút od hraníc je tábor, kde pracujú a pomáhajú Slováci. Nebezpečie si nepripúšťajú a napĺňa ich pocit pomoci druhým. Rozprávam sa s Petrom, ktorý sa nehrá na žiadneho supermana, i keď podľa mňa ním je. "Túto pomoc nie každý zvládne. Boli ľudia, ktorí po týždni odišli. Nezvládli nielen 50-stupňové horúčavy, ale ani psychické vypätie. Veď sme tu na dostrel a niektoré tábory majú protitankové zátarasy." Slováci tu pomáhajú v miestnej nemocnici a škole. "Ľudia sa potrebujú porozprávať. Stratili všetko, mnohí z nich sú vysokoškolskí vzdelaní ľudia a neveria, že sa im podarí vrátiť späť do rodného mesta." Títo ľudia nechcú ísť do Európy, chcú sa vrátiť domov.
Ani nie deň po tom, ako som sa vrátil domov, došlo k útoku tureckého letectva na pozície Kurdov neďaleko mesta Duhok. Volal som s Petrom a ten to opäť bral so svojím typickým stoickým pokojom. Martinovu ročnú cestu po svete môžete sledovať aj na Facebooku.
