DAMASK - Thomas Webber sa každé ráno ohne, aby sa pozrel, či nemá pod autom bombu. Tento 71-ročný Američan ale nemieni opustiť Damask - mesto, ktorému už viac ako štyri desaťročia hovorí domov. Je možno posledným Američanom, ktorý nie je sýrskeho pôvodu, a ďalej žije v sýrskom hlavnom meste aj potom, čo tu v roku 2012 Spojené štáty uzavreli veľvyslanectvo a vyzvali svojich občanov, aby krajinu opustili.
Veliteľ NATO v Európe to vyhlásil prvýkrát na plné ústa: Vieme, kto živí utečeneckú krízu!
České veľvyslanectvo v Damasku, ktoré odvtedy spravuje americké záujmy, mu povedalo, aby bol opatrný, napísala dnes agentúra AP. "Občas tú unášali cudzincov," hovorí Webber o chaotickom období pred štyrmi rokmi. "Ja, myslím, nevyzerám ako Sýrčan. Som o trochu vyšší ako väčšina z nich."
So 193 centimetrami je o dosť vyšší než väčšina Sýrčanov a odlišujú ho tiež jeho strieborné vlasy a dokonalé obleky. Ale policajti na neďalekom kontrolnom stanovišti mu vždy s úsmevom mávajú - a on si stojí za svojím rozhodnutím, že tu zostane.
"Sýrčania sú jednoducho tí najnádhernejší ľudia na svete," hovorí. "Nepripadá do úvahy, že by som z tejto krajiny odišiel. Budú ma odtiaľ musieť vyniesť." Povedal, že keď mu volali z českého veľvyslanectva, aby ho vyzvali k odchodu, povedali mu, že je posledný Američan nesýrskeho pôvodu, ktorý ešte v meste žije. To ale oficiálny činiteľ veľvyslanectva ČR v Damasku nemohol na otázku AP potvrdiť.
Webber sa narodil a vyrástol v Orchard Parku na predmestí Buffala. Jeho otec bol nemecký odborník na železnice a matka poľská sestrička. Vyhodili ho zo zubárskej školy, vojne vo Vietname sa vyhol vďaka technickej chybe a žil v Kalifornii, než mu ponúkli prácu učiteľa na súkromnej americkej akadémii v Damasku.
"Kývol som a potom som zamieril do verejnej knižnice pozrieť sa do atlasu," spomína. Do Damasku prišiel v roku 1975, neskôr sa rozhodol konvertovať na islam. Za ženu si vzal Sýrčanku a okrem krátkeho učiteľovania v Iráne od toho času žil v Sýrii. Dnes má tri dospelé deti, 11 vnúčat a jedno pravnúčatá žijú v rôznych krajinách. Často ich jazdí navštevovať, ale vždy sa vracia domov do Damasku.
Sýria sa stavala nepriateľsky voči Izraelu a americkej politike v oblasti rovnako dlho, ako tu Webber žije, ale napriek tomu ju za svoj domov označovali tisíce Američanov a ďalších ľudí zo Západu, vrátane diplomatov, učiteľov, duchovných i podnikateľov a obchodníkov. A táto krajina bola tiež relatívne bezpečnou destináciou pre amerických turistov, študentov a ďalších návštevníkov.
To sa začalo meniť v roku 2011 po tom, čo Sýrčania povstali v prevažne pokojných protestoch požadujúcich politické zmeny. Prezident Bašár Asad odpovedal brutálnym zásahom, prepuklo povstanie, a onedlho bola krajina v zovretí občianskej vojny, v ktorej zatiaľ zahynulo viac ako 250.000 ľudí.
V chaotických prvých mesiacoch konfliktu začali cudzinci utekať v obave z únosov a bômb. Vláda si udržala pevnú kontrolu nad Damaskom, kde boli bezpečnostné stanovištia prakticky na každej križovatke. Ale povstalci ostreľovali centrum mesta z predmestia, ktoré padli pod ich kontrolu.
"Jedna mínometná strela dopadla tri metre od našich dverí," hovorí Webber nevzrušene. "Zničila sedem áut." S manželkou začali uplatňovať prísne "preventívne opatrenia". "Keď som išiel sám von, povedal som jej, kam idem, a to isté platilo pre ňu. Keď šoférujem, dávam si veľký pozor na autá okolo seba. A začali sme veľa vecí robiť spoločne, čo je dobré pre náš vzťah," dodáva.
Odvtedy sa bezpečnostná situácia v Damasku zlepšila a počas uplynulého týždňa prinieslo prímerie dohodnuté Spojenými štátmi a Ruskom v podstate prvú veľkú pauzu v bojoch.
Mnoho Webberových priateľov odišlo, a podnik pre krajinné úpravy, ktorý založil, vojnou utrpel. Ale odliv kvalifikovaných učiteľov znamená, že je pre neho ľahké nájsť si čiastočný úväzok ako učiteľ angličtiny miestnej školy. A tak sa niekoľkokrát týždenne delí o svoju lásku k Charlesovi Dickensovi s tínedžermi z francúzskeho lýcea Charlesa de Gaullea.
"Po dobrom dni v škole si pripadám, ako by som mal znova 45 rokov," hovorí. Väčšina obyvateľov Damasku len málo verí tomu, že prímerie vydrží. Ale večný optimista Webber je presvedčený, že áno. A okrem toho po štyroch desaťročiach strávených uprostred arabskej kultúry verí, že všetko, čo človeka stretne, je kismet - osud. "V tomto so mnou moja manželka súhlasí. Keď príde vaša chvíľa, tak jednoducho príde. Môžem vyjsť zo školy, šliapnuť na banánovú šupku a zomrieť. To je božia vôľa."
