BERLÍN - Angela Oroszová, narodená bez kriku vo väzenskom baráku v Osvienčime, zázrakom prežila. O 71 rokov neskôr sa chystá svedčiť na nemeckom súde, aby zachovala pri živote spomienky obetí holokaustu. "Pretože už ubehlo toľko rokov, je dôležité, aby poslední preživší hovorili," povedala ešte v Kanade, než sa vypravila do Nemecka na proces s bývalým strážnym z Osvienčimu Reinholdom Hanningom (94).
"Som (z preživších väzňov Auschwitzu) pravdepodobne najmladšia, ale je mojou povinnosťou uchovať tie spomienky živé," povedala 71-ročná pani, ktorá sa stala jedným z veľmi zriedkavých prípadov novorodencov zachránených z pekla koncentrákov.
Jej rodičia Tibor a Vera boli maďarskí Židia. Vzali sa v roku 1943. V apríli 1944 boli zahnaní do geta v meste Sátoraljaújhely, kde ich 22. mája namačkali do vagónov prevážajúcich dobytok mieriacich do vyhladzovacieho tábora Osvienčim-Brezinka v okupovanom Poľsku. Po trojdňovej ceste bol mladý pár uznaný práceschopným. Tým unikol okamžitej smrti, ktorá čakala väčšinu posádky transportu. V priebehu necelých dvoch mesiacov, keď vyhladzovanie v Brezinke vrcholilo, nacisti zavraždili 300 000 maďarských Židov.
Ernst (†55) prežil sedem nacistických táborov smrti: Otrasné spomienky, ktoré sa ťažko čítajú
Angelin otec zomrel od vysilenia vo svojich 32 rokoch. Jej matka, ktorá prišla do tábora tehotná, ale prežila. A to aj napriek bitiu, chladu a podvýžive z mizernej stravy, ktorú si občas vylepšila zemiakovými šupkami pri práci v táborovej kuchyni. Potom ju poslali na nemocničný blok, ktorý riadil doktor Josef Mengele. Po sérii injekcií Vera Beinová už nemohla mať ďalšie deti. Ale dieťa, ktoré nosila pod srdcom a tajila do siedmeho mesiaca, prežilo. Pár dní pred Vianocami sa priznala veliteľke svojho baráku, českej väzenkyni že práve rodí. Táto žena, ktorej otec bol lekár, doniesla horúcu vodu a nožnice a pomohla jej nebadane si ľahnúť na palandu (výklenok pece, pozn. red.). Dieťa, ktoré nevážilo ani jeden kilogram, nesmelo plakať, rozpráva Angela. Len niekoľko hodín po pôrode musela jej mama nastúpiť na každodenné sčítanie väzňov. Keby chýbala, znamenalo by to smrť.
O mesiac neskôr, 27. januára 1945, oslobodila Osvienčim Červená armáda. Keď sa matka a bábätko konečne dostali do Maďarska, bol už november a Angela vážila tri kilá, čo býva bežná novorodenecká hmotnosť. Dievčatko už ale malo takmer rok. "Bývala som veľmi choré dieťa. Vyzerala som ako handrová bábika. Moja matka bola ako jediná presvedčená o tom, že budem žiť," vysvetľuje terajšia penzistka. Roky ju liečil jeden doktor, aby ju uniesli vlastné kosti a ona mohla začať chodiť. Ale následky koncentrančného tábora nikdy úplne nezmizli; meria menej ako 1,5 metra.
Oroszovej matka, ktorú až do konca života desil štekot psov, zomrela ako 71-ročná. Odrádzala dcéru od toho, aby sa išla znovu pozrieť do Osvienčimu. "Ak nebudeš mať odtiaľ žiadnu spomienku, nevytvoríš si ju," hovorievala. Avšak vlani, na popud nevlastného brata, sa Angela vydala do tábora, ktorý sa stal symbolom holokaustu. A to preto, aby svedčila v procese s bývalým účtovníkom z Osvienčimu Oskarom Gröningom, ktorého nemecký súd v júli poslal na štyri roky do väzenia.
"Nezaujíma ma, že zostarli. Vedeli o zabíjaní detí, žien a mužov po príchode do Osvienčimu. Cítili, ako sa z krematórií šíri pach práve pálených tiel," povedala dôchodkyňa o obžalovaných, ktorí tak neskoro stáli pred spravodlivosťou. Angela je presvedčená, že aj po takom dlhom čase majú byť poslední nacisti postavení pred súd. "Zdá sa, že svet rýchlo zabúda. Som nahnevaná, keď počujem, že sa v Európe znova šíri antisemitizmus a extrémizmus."
