SARAJEVO - Občianska vojna v Bosne a Hercegovine bola najkrvavejšou kapitolou rozpadu Juhoslávie, za viac ako tri roky si vyžiadala 100 tisíc mŕtvych a státisíce ľudí museli opustiť svoje domovy. Takmer od samého začiatku sa pritom viedli rozhovory o tom, ako konflikt ukončiť: Najrôznejšie dohody o pokoji zbraní ale mávali len krátky život. Situácia sa zmenila až pred 20 rokmi, 12. októbra 1995, kedy nadobudla platnosť dohoda o prímerí, ktorou vojna naozaj skončila.
Korene konfliktu, ktorý začal na jar 1992, treba hľadať hlboko v minulosti, počas druhej svetovej vojny, kedy sa hornatá Bosna ovládaná ustašovským Chorvátskom stala dejiskom ťažkých bojov. A taktiež masakrov, ktoré v mnohých prípadoch nemali na svedomí Nemci, ale ich miestni spojenci. Počas vlády komunistickej strany, ktorá založila novú Juhosláviu na étose partizánskeho odboja, všeobecnom bratstve a jednote, sa ale o vinníkoch skôr mlčalo a historická nevraživosť tak zostávala skrytá.
Na povrch vyplávala začiatkom 90. rokov, kedy po rozpade sovietskej ríše začala erodovať aj juhoslovanská federácia. Po krátkych bojoch v Slovinsku a vojne v Chorvátsku sa v roku 1992 konflikt prelial do Bosny, kde žili pravoslávni Srbi, katolícki Chorváti a islam vyznávajúci Bosniaci. Zatiaľ čo dva posledne menované národy presadzovali vyhlásenie nezávislosti, Srbi boli proti. Keďže však tvorili len asi tretinu obyvateľstva, nemohol ani srbský bojkot referenda na veci nič zmeniť.
Zanedlho potom, čo sa na prelome februára a marca 1992 voliči rozhodli pre samostatnosť, vypukli v Bosne prvé potýčky, ktoré čoskoro prerátsli do občianskej vojny. V nej mali dlho navrch Srbi, ktorým na samom začiatku konfliktu pomáhali jednotky Juhoslovanskej ľudovej armády, stiahnuté zo Slovinska a Chorvátska. Pomoc ale neskončila ani vtedy, keď federálne vojsko v máji 1992 odišlo zo zvyšku Juhoslávie. Bosnianskym Srbom totiž zanechalo na mieste výzbroj.
Srbi postupne ovládli dve tretiny krajiny a do kariet im hrali aj rozbroje medzi doterajšími spojencami, teda Bosniakmi a Chorvátmi, ktoré ukončila až dohoda podpísaná v marci 1994. Cestu na rokovania o mieri ale otvorili vojenské zásahy proti srbským silám, vyvolané masakre civilistov vrátane povraždenia zhruba 8000 moslimských mužov v Srebrenici. Karty zamiešala aj letná ofenzíva chorvátskej armády proti Republike srbská Krajina, ktorá doteraz nebola štátom tamojších Srbov. K rokovaciemu stolu bosenskosrbskí predstavitelia (a ich belehradský protektor Slobodan Miloševič) zasadli až po tom, ako lietadlá Severoatlantickej aliancie počas augusta a septembra zaútočila proti ich ťažkým zbraniam, radarovým staniciam a komunikačným zariadeniam v celej Bosne. Dohoda o prímerí, ktorá bola podpísaná 11. októbra 1995 a do platnosti vstúpila o polnoci na 12. októbra, bola výsledkom diplomatickej ofenzívy medzinárodného spoločenstva, najmä amerického vyjednávača Richarda Holbrooka.
Výsledkom rokovaní bolo nielen 60-dňové prímerie, ale aj skutočný koniec vojny, ktorá krajinu sužovala od jari 1992. Na základe dohôd, uzavretých v novembri 1995 na leteckej základni v americkom Daytone, Bosna získala aj nové politické usporiadanie. Rozdelenie na moslimsko-chorvátsku Federáciu Bosny a Hercegoviny (51 percent územia) a Republiku srbskú (49 percent územia), nad ktorým stoja len slabé ústredné orgány a vysoký predstaviteľ medzinárodného spoločenstva, platí dodnes.
Administratívne rozdelenie Bosny a Hercegoviny, ktoré do značnej miery kopírovalo výsledky vojnových operácií, pritom mnoho ľudí vnímalo ako dočasné riešenie. Po dvadsiatich rokoch sa ale ukázalo, že priehrady medzi jednotlivými národmi nielen že nezmizli, ale niekde ešte viac zosilneli. Napríklad do bývalých domovov, ktoré sa ocitli na území druhej entity, sa vrátil len málokto. V poslednom čase sa ozývajú najmä zo srbskej strany hlasy, ktoré považujú Bosnu a Hercegovinu za mŕtvy štát.
Krajiny, kedysi vnímané ako príklad pokojného spolužitia troch rôznych národov a náboženstiev, sa v súčasnosti potýkajú nielen s etnickým napätím, ale aj s hospodárskymi ťažkosťami, vysokou nezamestnanosťou a všeobecnou stratou ilúzií. To všetko sprevádza veľký úbytok obyvateľstva, ktorý začal už počas vojny. Zatiaľ čo ešte v roku 1991 žilo v Bosne a Hercegovine približne 4,4 milióna obyvateľov, predvlaňajšie sčítanie - prvé povojnové, dospelo k číslu 3,8 milióna ľudí.
