BELEHRAD - Núr nikdy nevidela more a rozhodne sa na ňom nikdy neplavila. Napriek tomu si o pol piatej ráno jedného nedávneho dňa spolu s rodičmi a troma mladšími súrodencami navliekla záchrannú vestu sotva silnejšiu ako sveter a nasadla do člna. Po súši sa rodine podarilo doraziť z Bagdadu na turecké pobrežie, potom ich čakala plavba do Grécka, napísal denník The Washington Post.
VIDEO Vášáryová hviezdou internetu: Jej výroky o utečencoch vyvolali búrlivé reakcie
Vlny boli vysoké a drsné a narážali do preplnenej lode. "Veľa som plakala. Myslela som si, že zomrieme," hovorí trinásťročné iracké dievča Núr, ktoré je jednou z tisícov ľudí mieriacich naprieč Európou v snahe nájsť bezpečnejší život. Muž, ktorý riadil ich loď, nechcel pristáť pri gréckom ostrove Lesbos, a tak všetkým nariadil, aby vyskočili asi 30 metrov od pobrežia. Voda im siahala až nad hlavu.
"Mala som príšerný strach, keď mi otec povedal, že musím vyskočiť," rozpráva Núr so slabým úsmevom v "detskom priestore" v srbskom hlavnom meste Belehrade, ktorý vedie Detský fond OSN UNICEF a dánska Rada pre utečencov.
Do Európy už v tomto roku podľa dostupných údajov dorazilo viac ako pol milióna utečencov a migrantov. Väčšina z nich pochádza zo Sýrie sužovanej vojnou medzi režimom prezidenta Bašára Asada a islamskou republikou, alebo z Iraku, kde silnie boj medzi ozbrojencami a islamskou republikou.
Tretinu až polovicu utečencov tvoria deti, ktoré - rovnako ako Núr - uvádzajú, že pre nich bola úplne najhorším zážitkom plavba cez Egejské more. Ale pre deti na ich veľmi nebezpečnej ceste do západnej Európy číha mnoho ďalších dôvodov, prečo sa báť - od bezškrupulóznych pašerákov, cez macedónskych zlodejov a maďarských policajtov až po nocovanie pod holým nebom v zime a daždi.
Tieto skúsenosti si na deťoch vyberajú značnú daň. A typickým zvukom, ktorý sa ozýva na hraniciach na Balkáne aj v strednej Európe, je detský plač. Malá časť detí na túto skúsenosť doplatia posttraumatickým stresovým syndrómom, ale mnoho ďalších, ktorým sa táto psychická traumatická porucha vyhne, bude zažívať úzkostné stavy a strach. Čo je problém, ktorý sa dá zvládnuť, ak sa k nemu pristupuje správnym spôsobom.
Detský priestor vznikol vo svetlej miestnosti nevyužívanej kancelárskej budovy neďaleko parku v Belehrade, kde táboria utečenci a vysídlenci. Tu si deti môžu kresliť, tvoriť z plastelíny, pobehovať okolo alebo hrať stolové hry. Je to miesto, kde môžu byť deťmi a nemusia myslieť na to, ako všetky svoje veci nakladali do lodí alebo vliekli cez kukuričné pole.
Núrina matka Šajma sem doviedla svoje štyri deti, aby ich aspoň na chvíľu dostala preč z dažďa, ktorý premenil parky v močiare. A zatiaľ čo sa deti hrali, spomínala na najhoršiu časť ich cesty.
"Tí malí celý čas nahlas plakali. Na tej plavbe nás obchádzala smrť," dodala. Šajma s manželom Riádom, ktorý pracoval ako dopravný policajt v Bagdade, utiekli z Iraku kvôli silnejúcemu nebezpečenstvu zo strany ozbrojencov. Priezvisko sa bála prezradiť, aby neohrozila svojich príbuzných v Bagdade.
Keď sa Núrin dvanásťročný brat Saláhaddín dostal na pobrežie, otočil sa na svoju matku a povedal: "Teraz sa mi do žíl vrátila všetka krv. Potom už to bolo dobré," spomína teraz.
Núr a Saláhaddín sa museli dostať na breh sami, ich rodičia niesli dvojročného Amira a osemročnú Dali. Všetko, čo mali - doklady, mobilné telefóny, skromný majetok - bolo nasiaknuté vodou. Tváre im bičovala slaná voda a ostrý vietor. A potom museli ísť cez ostrov celé hodiny v mokrých šatách.
"Terajšia kríza je asi jednou z najhorších za posledné roky, pokiaľ ide o jej vplyv na deti," povedala Amy Richmondová, poradkyňa humanitárnej organizácie Save the Children.
Tajný a masový plán pre utečencov: Takto sa Brusel rozhodol vyriešiť alarmujúcu situáciu
"Najdôležitejšia vec pre duševné zdravie detí je, aby mali jasný zmysel miesta a toho, kam patria. Ale tieto deti už prešli naozaj nebezpečnou vojnou a viac ako štyri roky už sa sťahovali z miesta na miesto," dodala.
To má často za následok úzkosť a strach, nočné mory a problémy so spánkom, vrátane nočného pomočovania. Stres sa niekedy prejavuje smútkom, inokedy nervozitou či agresivitou.
Na hranici medzi Srbskom a Chorvátskom čaká na pokračovanie v ceste aj dvanásťročná Judy Kalašová - a hovorí o domove s tým druhom úsmevu, do ktorého sa deti nútia, keď nechcú plakať. "Chýba mi domov, chýbajú mi rodičia, chýba mi jedlo, všetko mi strašne veľmi chýba," hovorí okuliarnaté dievčatko z Jarmuku, palestínskej časti Damasku.
Obaja jej rodičia zostali v Sýrii. Jej otec je starý a matka príliš chorá, aby sa vydali na cestu, a Judy preto cestuje so svojím starším bratrancom. Mieri do Ženevy, kde je Judyin brat. "Nie je mi vôbec dobre. Mám príšerný strach. Som tak hrozne ďaleko od rodičov," dodala Judy.
"Často má nočné mory o tom, čo sa stalo. Bola v škole, keď dopadli bomby," povedal jej bratranec v spomienke na okamih, keď ich štvrť zasiahli barelové bomby, ktoré sýrska armáda použila proti civilným cieľom.
