RÍM - Hodváb sa vyrába väčšinou zo zámotkov priadky morušovej. Existuje ale aj iný zdroj - morský mäkkýš zvaný kyjovka šupinatá, ktorá produkuje vlákna zvané morský alebo byssový hodváb. Tento materiál je mimoriadne vzácny a jediný človek, ktorý ho dokáže ešte spracovať žije na ostrovčeku Sant'Antioco na juhu Sardínie. Chiara Vigová vie vlákna nielen priasť, ale tiež sa pre ne potápať do mora. Jej výrobky sa na slnku trblietajú ako zlato.
"Tu sa neponáhľa" a "V tomto dome nie je nič na predaj" stojí na dvoch tabuľkách pripevnených na domčeku, v ktorom je múzeum hodvábu. Pani Vigová sedí v rohu miestnosti obklopená vláknami a tkaninami. Za ruky drží mladú ženu, ktorá plače. Tkáčka ju hladí, splieta náramok a potom ho upevní na zápästie. Prejde k oknu, odstráni okenice, a náramok, ktorý bol v tieni hnedý, sa zatrblieta. Dievča žasne, ale žiadne kúzlo to nie je.
Náramok je zo starobylého materiálu, byssového vlákna, o ktorom je zmienka už na Rosettskej doske a ktoré sa nachádzalo aj v hrobkách faraónov. Niektorí veria, že boh poveril Mojžiša, aby pokrývku práve z tohto materiálu položil na prvý oltár. Výrobky z byssového hodvábu patrili k najjemnejším tkaninám v starom Egypte, Grécku a Ríme. Je pre ne typické, že sú mimoriadne ľahké a po napustení citrónovou šťavou sa na slnku lesknú.
Surovina pochádza z akvamarínových vôd obklopujúcich ostrov. Pani Vigová sa do nich každú jar potápa a zbiera v nich vlákna, ktoré produkujú kyjovky. Vyráža skoro ráno, aby nebudila prílišnú pozornosť. Sprevádza ju pri tom pobrežná stráž. Kyjovky sú v Stredozemnom mori chránený druh, k získaniu 200 gramov suroviny je potreba 300 až 400 ponorov. Potom začne spriadanie, ale nie kvôli predaju. "To by bolo ako keby som chcela speňažiť let orla. Byssus je dušou mora, je posvätný," hovorí pani Vigová.
Svoje výrobky dáva výhradne ľuďom, ktorí k nej prídu hľadať pomoc - párom, ktoré sa práve vzali alebo sa chcú vziať, ženám, ktoré chcú otehotnieť alebo práve otehotneli. Byssus má priniesť šťastie a zaistí vraj plodnosť. "Kedysi ho nosili len cisári, teraz je pre mladé ženy a novomanželov. Tkám pre vydedencov, pre chudobných a pre tých, ktorí potrebujú pomoc," hovorí Vigová. Prichádzajú za ňou cez deň, väčšinou sú to Taliani. Odev určený pre dieťa ku krstu Vigová ozdobí výšivkou.
Otec jej zomrel, keď mala osem rokov. Mamička bola pôrodnou asistentkou a často bola mimo domova. Starala sa o ňu stará mama, ktorá ju tiež naučila spracovávať morský hodváb. Ju to predtým naučila jej matka a podobne tomu bolo v predchádzajúcich generáciách. "V mojej rodine sa tká z morského hodvábu po stáročia," hovorí pani Vigová. Nikdy z toho ale nezbohatli. Ona sama sa vydala za baníka a teraz žijú z jeho penzie a občasných darov.
Podľa Vigovej priniesla znalosť spracovávať byssový hodváb na Sant'Antioco v druhej polovici 1. storočia prapravnučka biblického kráľa Herodesa Veľkého princezná Berenika. Rodina Vigovej sa dodnes hlási k židovstvu. Nekonvertovala na kresťanstvo tak ako iné rodiny v južnom Taliansku a na Sardínii.
Profesor a znalec starých hebrejských spisov na univerzite v Paríži Gabriel Hagai považuje pani Vigovú za posledného príslušníka obyvateľov, ktorí predstavovali kombináciu židovskej a fenickej náboženskej tradície, v minulosti v Stredomorí rozšírenej. Evangelina Campiová je profesorkou talianskych dejín a autorkou knihy o morskom hodvábe. Podľa nej ešte do Mussoliniho vlády vedelo byssus spracovávať niekoľko Talianiek. Niektoré sa dokonca pokúsili živiť sa tým.
"Tá dielňa ale po troch mesiacoch zanikla. Toto je práca, ktorá neposkytuje zisk. Je čudné, že ľuďom, ktorí sa snažili pracovať s byssovým hodvábom vo veľkom, sa vždy niečo prihodilo. Ako keby to boli božské odkazy," hovorí Campiová. V Apúlii podľa nej dosiaľ žije niekoľko žien, ktoré vedia spriadať a tkať byssová vlákna, žiadna ale nevie dosiahnuť lesk tak ako Vigová. A tá je tiež jediným človekom v Taliansku, ktorý si surovinu sám zbiera.
Večer učí ľudí tkať a pri západe slnka sa chodí modliť do opustenej zátoky. "Musíme mať úctu k miestu, kde žijeme. My tadiaľ len prechádzame, miesta tu zostanú. More má vlastnú dušu a ak chcete z neho niečo, musíte o to požiadať. Modlím sa za to, čo je a čo bude," hovorí pani Vigová. Modlitby prednáša v zmesi starého sardínskeho nárečia a hebrejčiny. Jej dcéra zatiaľ študuje na severe Talianska, ale pani Vigová dúfa, že sa k remeslu vráti.
"Aj keď jej zanechám po sebe málo, bude musieť v tradícii pokračovať," hovorí.
