LONDÝN/PRAHA - Letecká bitka o Britániu, v ktorej sa v lete 1940 oslabená ostrovná ríše bránila agresívnemu nemeckému postupu, ukázala svetu pravého britského ducha. Na nebi nad Albionom sa počas troch mesiacov od 10. júla 1940 stretli tisícky lietadiel, vďaka urputnosti obrancov, vojakov i civilistov, ale musela Luftwaffe a hlavne jej sebavedomý veliteľ Hermann Göring prehltnúť horkú pilulku. Obete, ktoré Briti aj ich spojenci priniesli, však boli nemalé.
"Na poli ľudských konfliktov nikdy tak veľké množstvo nevďačilo za tak veľa tak nepatrnej hŕstke," vyhlásil 20. augusta 1940 britský premiér Winston Churchill na adresu letcov, ktorí sa každodenne stretávali v tvrdých bojoch s nemeckými útočníkmi. V tom čase síce ešte nebola bitka ani zďaleka vyhraná, Churchillove slová ale presne vystihli podstatu leteckých súbojov. Na britskej strane sa do nich zapojili zhruba tri tisícky letcov, z ktorých vyše 500 padlo a stovky utrpeli vážne zranenia.
V radoch Kráľovského letectva (RAF) bojovalo počas bitky o Britániu vedľa 2353 domácich letcov tiež 145 Poliakov, 127 Novozélanďanov alebo 112 Kanaďanov. Medzi menami mužov, ktorí sadali do kokpitov húževnatých hurricanov a elegantných spitfirov, je možné nájsť aj 88 pilotov z Československa. Najslávnejším z nich bol Jozef František, so 17 zostreleniami vôbec najúspešnejšie stíhacie eso celej bitky, ktorý ale až do svojej smrti 8. októbra 1940 bojoval v radoch poľskej 303. perute.
Nemecká bombardovacia ofenzíva pritom mala byť len predohrou invázie na Britské ostrovy, ktorú Hitlerovi generáli chystali pod krycím označením Seelöwe. Nálety od začiatku júla 1940 postupne silneli a v polovici augusta prišla hlavná vlna leteckých útokov Luftwaffe. Nemci sústredili svoje útoky hlavne na letiská, pokusy o ich zničenie ale nevyšli. Nepodarilo sa navyše narušiť ani systém včasného varovania pred leteckými útokmi, založený na radare a budovaný od polovice 30. rokov.
Vďaka sieti staníc na pobreží Británie tak dokázala RAF účinne organizovať obranu. V prospech Kráľovského letectva hralo aj to, že sa bojovalo hlavne nad britskou pevninou, a tak zostrelenie stíhačky neznamenalo automaticky stratu vycvičeného letca. RAF tiež nechýbali veľké počty moderných stíhačiek. Hurricany a vzácnejšie Spitfiry boli pre nemecké messerschmitty viac ako dôstojnými protivníkmi a Luftwaffe navyše nemala strategické bombardéry. Ľahšie junkersy a heinkely ich nemohli nahradiť.
Nemecké bombardovanie, spočiatku sústredené okrem základní RAF hlavne na priemyselné oblasti, sa postupne prenieslo aj na civilné ciele. Predohrou boli bomby, ktoré koncom augusta pravdepodobne omylom spadli na Londýn - a Briti v reakcii na to podnikli odvetný (hoci skôr symbolický) nálet na Berlín. O niekoľko dní neskôr potom Adolf Hitler pohrozil ostrovnému kráľovstvu ničivými náletmi a už 7. septembra sa Londýnčania mohli presvedčiť o tom, že svoje slová myslel nemecký vodca vážne.
Nálety, ktoré na Londýn smerovali až do polovice novembra 1940 a zabili vyše 20-tisíc ľudí, ale neuspeli. Bomby síce zničili alebo poškodili okolo milión domov, hlavný cieľ - zničenie morálky civilistov - sa však dosiahnuť nepodarilo. Práve nemecké bombardovanie Londýna, ale aj ďalších miest vrátane holandského Rotterdamu a poľskej Varšavy o mesiace skôr, uľahčili o pár rokov neskôr vedeniu Kráľovského letectva rozhodovanie o mohutných útokoch na nemecké civilné ciele.
"Nemci zasiali vietor a teraz žnú búrku," vyhlásil neskôr letecký maršal a vrchný veliteľ britského bombardovacieho letectva Arthur Harris. V lete 1940 ale boli podobné útoky hudbou budúcnosti, v tej dobe totiž RAF a spolu s ňou celá Británia bojovali o holé prežitie. Nakoniec ale Británia odolala a nemecké velenie 17. septembra 1940 odložilo operáciu Seelöwe na neurčito. Veľké nemecké letecké útoky na britské územie skončili však až na jar 1941.
